Slabé výsledky, smutní žiaci
Prvýkrát som to počul od Daniela Bútoru, manažéra Združenia škôl C.S. Lewisa, na ktoromsi tréningu v rámci môjho pôsobenia v programe Teach for Slovakia. Slovenskí žiaci základných škôl sa nachádzajú v tom najhoršom kvadrante plochy, ktorá vznikne prekrížením dvoch osí: výsledkov v matematických testoch PISA a prežívania pocitu šťastia v školskom prostredí. Spomedzi najnešťastnejších žiakov (nešťastnejší sú už len českí a juhokórejskí) dosahujú najhoršie výsledky v testoch matematiky v rámci krajín OECD. To sa písal rok 2012, na osi výsledkov z matematiky sme sa v roku 2015 zosunuli na ešte nižšie hodnoty. S pocitom šťastia prežívaného v školskom prostredí to asi tiež nebude inak.
Táto tabuľka môže mať mnoho výkladov, ja sa k jednému z nich však v mysli vraciam, keď sa za ostatné 4 roky zamýšľam nad situáciou v prostredí pomáhajúcich profesií – najmä pedagógov a terénnych sociálnych pracovníkov.
Učiteľ redukovaný na zamestnanca
Môj výklad grafu sa viaže k tomu, ako málo si uvedomujeme súvzťažnosť medzi pocitom šťastia a pocitom zmyslu alebo zmysluplnosti. Ak prirodzene začnem s učiteľmi, tak sa zdá, že majú evidentne problém sprostredkovať svojim žiakom túto kľúčovú neviditeľnú hodnotu pre celkové zlepšenie stavu našej spoločnosti. Otázka znie, či to je len problém nesprávnej metodológie alebo sú ich priehrštia s touto komoditou naozaj veľmi skromné. Z vlastnej skúsenosti sa obávam, že je to skôr to druhé. Ich počiatočný pocit zmysluplnosti sa stráca vo víre rutinných povinností, ktoré nevedú k nijakému viditeľnému výsledku. Osamelosť prameniaca z nefunkčnosti pracovného „orchestra“ iba umocňuje stratu zmyslu. Kde sa dá potom opäť nájsť? Možno to bude znieť banálne, ale nie je to nikde inde ako v zastavení, hĺbkovej reflexii na individuálnej i kolektívnej úrovni, poctivých otázkach, dialógu a kriticky konštruktívnej diskusii. Je to o pokore priznať si chybu a meniť dlhodobo zaužívaný prístup a postupy pri práci. Naše školy sú však plné riaditeľov, nezrelých ľudí v akože zrelom veku, ktorí majú len pozičnú moc. Čím sú si menej istí sami sebou, tým viacej sa uchyľujú k direktívnym a nátlakovým metódam riadenia. Oni alebo ony sú hlavnou brzdou skutočnej reflexie, v ktorej sa môže vynoriť nový zmysel pre celý učiteľský kolektív. A tak formujú z učiteľov iba pragmatických zamestnancov čakajúcich na jediný slastný okamih v mesiaci – cinknutie esemesky z banky. Týmto konaním prehlbujú brázdu medzi svetom nezmyslu (pracovným prostredím) a svetom zmyslu, ktorý učitelia hľadajú predovšetkým v rodinnom prostredí, kam unikajú v momente, kedy to už majú zhora povolené. Osobnostne nezrelí riaditelia škôl (pre úplnosť výpovede treba doplniť aj zriaďovateľov, teda predovšetkým starostov) zásadným spôsobom vplývajú na to, že v jednom z kľúčových POVOLANÍ pre zdravý rozvoj spoločnosti je obrovská množina mentálnych žoldnierov, „od-do“ pragmatikov, ktorí žijú v rozbitom svete rodinného šťastia na jednej strane a pracovného utrpenia na strane druhej. Moje dva roky učiteľskej skúsenosti ma vedú k presvedčeniu, že už niekoľko generácií učiteľov nebolo nijakým spôsobom vedených k tomu, aby chápali dôležitosť reflexie a budovania pracovného tímu v duchu určitej hodnotovo podkutej dlhodobej línie, ktorú dnes zvykneme nazývať vízia. Bez reflexie strácame z dohľadu zmysel, bez zmyslu sme nešťastní a to prenášame aj na deti v školách.
Terénny sociálny pracovník bez krídiel
Druhou oblasťou, kde sa v ostatnom čase viacej pohybujem je svet terénnej sociálnej práce (TSP). TSP pracujú priamo s cieľovou skupinou, prevažne dospelými ľuďmi z vylúčených rómskych komunít. Terénni sociálni pracovníci sú aktívni v stovkách slovenských obcí a miest. Špeciálna pozornosť sa sústreďuje na 150 obcí s najviac vylúčenými rómskymi komunitami (i keď ten zoznam je opodstatnene diskutabilný), kde by mal byť najväčší súbor intervencií pre dosiahnutie postupnej plnohodnotnej integrácie do spoločnosti. Mám to privilégium, že spolupracujem práve s pracovníčkami TSP, ktoré sú súčasťou týchto 150 obcí, a teda spadajú pod kuratelu Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.
Naša spolupráca má veľmi dobré parametre, ale v pomerne krátkom čase som zistil, v akej obludne rigidnej štruktúre sa tieto sociálne pracovníčky musia pohybovať. Mylne som sa domnieval, že keď je to profesia, ktorá nie je ešte tak pevne zabetónovaná ako pozícia učiteľa v školskom systéme, budú tvorcovia systému jej fungovania veľkorysejší, čiže budú prihliadať na špecifiká oveľa menej predvídateľného života vo vylúčených rómskych komunitách. Domnieval som sa, že udelia pracovníkom TSP oveľa väčšiu slobodu pri výkone ich povolania a najmä im budú pomáhať pri vytváraní akýchsi lokálnych stratégií a mini-akčných plánov pre fungovanie TSP v kontexte celej obce a rôznych ďalších pomáhajúcich profesií. Musím ale konštatovať, že títo páni a dámy, tvorcovia a kontrolóri dodržiavania štandardov TSP a pridružených dokumentov, ktorí nastavili parametre národného projektu, však v tomto zmysle zohrávajú podobnú rolu, akú vidíme u direktívne orientovaných riaditeľov základných škôl. Vytvorili systém, v ktorom sa zhora tlačí na absolútne nezmyselnú kvantitu výkonov u terénnych pracovníkov, a tak sa zo strachu o stratu zamestnania alebo krátenia platu tieto pracovníčky stávajú postupne, ale iste, taktiež iba pracovníčkami s mentalitou zamestnanca "od-do". Aj keď nejaká reflexia smerujúca k hľadaniu čo najväčšej zmysluplnosti práce na začiatku bola, pod tlakom nariadení zhora ustupuje do úzadia a do popredia sa dostáva pragmatická kalkulácia udržania si stáleho príjmu na najbližšie tri roky.
Reflexia ako nástroj pre zapálenie
Pritom, keď som tieto „baby“ vytiahol na dvojdňové školenie do Tatier, aby sme celé jedno popoludnie strávili len diskusiou o konkrétnych pozitívnych alebo negatívnych príkladoch z ich praxe a vôbec o tom, kedy má ich práca nejaký zmysel, tak som videl, ako im viackrát zasvietil oheň v očiach. To bol moment, kedy hovorili o tom, ako by chceli namiesto nezmyselných detailných správ radšej tráviť čas priamo v teréne, kde by sa smeli dlhodobo venovať menšiemu počtu ľudí. To isté som videl, keď jedna z nich s obrovským zápalom, hrdosťou a radosťou popisovala, ako sa jej spolu s kolegyňou podarilo vyriešiť jeden zložitý prípad dôchodcu, ktorý sa kvôli alkoholu stal prakticky bezdomovcom, ale vďaka ich dlhodobej komunikácii s ním a rôznymi inštitúciami sa im pre neho podarilo vybaviť domov sociálnych služieb, kde je už v tomto momente jeho život opäť stabilizovaný. Reflexiami a diskusiami, často aj veľmi osobnými, sme strávili mnoho hodín, ale na konci dňa bolo evidentné, že sa lektorovi podarilo v týchto ženách opätovne zažať oheň pre povolanie terénnych sociálnych pracovníčok.
Rady vrchnosti pre dobro spoločnosti
V tomto zmysle je dôležité vytvoriť podhubie, kde sa tí „dole“ neboja hovoriť tým „hore“, ako by to malo byť a tí „hore“ musia naozaj počúvať, nie iba sa tváriť, že počúvajú. Napríklad, že pre zmysluplnosť práce TSP je nesmierne dôležité si strategicky rozdeliť určitý počet klientov/rodín, tým sa dlhodobo venovať, viesť ich k nezávislosti, a nie pestovať športovú disciplínu „počtu zárezov na pažbe“ - koľko intervencií v takej, či onakej oblasti daný pracovník urobil. Takýto návrh na zmenu však môže vzísť iba vtedy, ak aj zhora podnecujeme kultúru reflexie na dolných pozíciách. Iba reflektujúci jedinec si môže položiť otázky: „Čo má byť výsledkom mojej práce po troch rokoch? Za akých okolností má vôbec moja práca zmysel?“
Čiže, ak by som v tomto duchu zhrnul svoj odkaz vrchnosti vo vzťahu k práci TSP, tak to bude asi nasledovné: nie je dôležité, koľko pracovných miest sme vytvorili a to ešte špecificky pre Rómov, i keď aj toto má svoje pozitívne sociálne externality. Dôležité je, koľkým rodinám sme nastavili most, aby po ňom z vlastného rozhodnutia prešli z chudoby do rodiacej sa strednej triedy. Tieto rodiny môžu potom sami slúžiť ako vzor pre iných, a tak smú byť našimi spojencami v ďalšom snažení o integráciu vylúčených rómskych komunít do spoločnosti.
A vo všeobecnosti, ak vás môžem poprosiť, neznásilňujte každý dobrý koncept, ktorý má predpoklad priťahovať ľudí nastavených na hľadanie poslania. Nevnucujte kreatívnemu človeku s predstavou toho, čo to je práca v komunitnom centre, aby sa z neho stal „vykastrovaný“ zamestnanec poskytujúci len taxatívne vymenované sociálne služby. Nerobte zákony, ktoré sledujú ušľachtilý cieľ rozvoja sociálnej ekonomiky, len rátajú s tým, že drvivá väčšina ľudí sú gauneri a zlodeji. A skúste dať väčšiu slobodu TSP pracovať na menšom počte prípadov, ale poriadne. Uvidíte, že sa nám na kľúčových postoch vo vzdelávaní a sociálnej oblasti objaví podstatne viacej nadšených ľudí s pocitom zmyslu a šťastia pri výkone svojej práce. Možno sa postupne začneme na seba aj viacej usmievať.
