Iná Dobšiná
Bolo to niekedy v zimnom období roku 2014, keď som prvýkrát navštívil gemerské mestečko Dobšiná. Zároveň asi 2,5 roka po slávnom liste „dvoch učiteliek“, ktoré v tom čase viedli asi jeden rok rodičovské centrum Detstvo deťom. Odvtedy som tam bol veľakrát a môj pocit pri schádzaní do mesta od Dobšinského kopca sa konštantne ustálil v troch slovách - temné azbestové údolie. Mesto v akomsi stálom opare, nad ktorým tróni zlovestná azbestová halda.
Až do 15. decembra 2017, kedy som mal opäť po roku možnosť zavítať do Dobšinej pri príležitosti oslavy štvrtého výročia „domčeka“ (ako zvyknú niektorí familiárne označovať rodičovské centrum Detstvo deťom). Oslava sa konala v spolupráci s komunitným centrom, ktoré sa venuje predovšetkým aktivitám pre deti v školskom veku.
Po ôsmich hodinách strávených v Dobšinej mnou prenikol radikálne iný pocit. V akejsi retrospektíve sa mi zjavilo, že hnev a frustrácia učiteliek viedli najskôr k písomnej explózii, neskôr ku sklamaniu z odozvy u vrcholných politikov, aby nakoniec vyústili v občiansky zrelý čin, na ktorý sa začínajú nabaľovať ďalšie aktivity a hromadí sa nesmierne kreatívna energia ľudí dobrej vôle z Dobšinej i mimo nej. Ale poďme pekne po poriadku.
Kulturák plný Rómov
Už miesto samotnej oslavy ma prekvapilo. Čakal som, že bude v skromných, ale útulných priestoroch domčeka. Až v Dobšinej mi niekto povedal, že bude prebiehať v sále mestského kultúrneho domu. Kto sa pohybuje po lokalitách, kde sa počet rómskeho obyvateľstva, a najmä to segregovaného, blíži k hranici 50%, vie, že to nie je žiadna samozrejmosť, aby vedenie samosprávy súhlasilo s využívaním priestorov kultúrneho domu ľuďmi z rómskej komunity. Realita Slovenska je taká, že aj za takéto „prirodzenosti“ treba starostom alebo primátorom priznať kredit.
Sála bola naplnená takmer do posledného miesta. Sedeli tam takmer výlučne deti, ktoré chodia do základnej školy a zároveň navštevujú miestne komunitné centrum. Od pracovníkov komunitného centra som sa neskôr dozvedel, že záujem zo strany školákov o aktivity v centre je obrovský. Hneď ako im v škole v danom dni odzvoní poslednýkrát, má už zhruba 100 detí namierené do „kácéčka“. Tam pokračuje ich deň aktivitami, ktoré už nemusia, ale chcú robiť. Ak je mesto nútené sa zaoberať tým, ako uspokojiť dopyt po službách svojho KC, je to ďalšia skvelá správa.
Fenomén Marián vajda
Úplne samostatnou kapitolou je pojednanie o mužovi, ktorý má ako jediný na Slovensku pozíciu vajdu profesionála – Marián Bubenčík. Nový primátor Ján Slovák si ho po svojom zvolení v roku 2014 vybral vo verejnom konkurze. Zveril mu na zodpovednosť komunikáciu a koordináciu všetkých záležitostí okolo riešenia zložitej situácie vylúčenej rómskej komunity. Už sa stihol presláviť realizáciou opatrenia s odberom vody na čipovú kartu. Tento jeho úspešný krok s ním prišlo konzultovať už viac ako 30 zástupcov zo samospráv a štátnej správy.
S Mariánom ma ešte minulú zimu zoznámil Ivan Sakin, ktorý dnes vedie dobrovoľníkov a budúcich členov novovznikajúceho politického hnutia Progresívne Slovensko. Dva roky tam pracoval ako učiteľ na základnej škole. Po vstupe do stiesnenej, stroho zariadenej kancelárie nás vítal nižší územčistý chlapík okolo štyridsiatky. Oči mu žiarili, keď rozprával o svojej práci, ale zároveň sa v nich zračili obavy z obrovských výziev, ktoré do budúcna ležia na jeho pleciach. Bolo mi sympatické, že to vôbec neskrýval. Viackrát prejavil svoju neistotu a poďakoval sa Ivanovi za všetku koučingovú podporu, ktorú mu počas svojho pôsobenia v Dobšinej poskytoval a naďalej aj na diaľku poskytuje.
Odchádzal som s dojmom, že sila toho muža je v jeho zdravej pokore. Som presvedčený, že presne on je typ rómskeho lídra, ktorých celá naša spoločnosť zúfalo potrebuje. Prejavuje úctu ku každému občanovi mesta bez ohľadu na jeho sociálny status alebo etnický pôvod. Hľadá riešenia vhodné pre každú stranu, neúnavne s každým komunikuje a má túžbu sa neustále vzdelávať v oblastiach, ktoré potrebuje k lepšiemu výkonu svojej práce.
Mariána som po roku opäť stretol v onen večer v Dobšinej. Dobehli sme za ním do telocvične školy, kde už práve dohrali ping-pongový zápas v rámci 6. ligy. Jeho „Vajda team“ tesne prehral s tímom chlapov z Dobšinej. V šatni panovala skvelá nálada, objatia so súpermi, dajaký ten pohárik a drobné hecovačky. Aj keď je „Vajda team“ etnicky jednofarebný, bolo nádherné sledovať, ako Marián rozumie, čo to znamená budovať mosty medzi etnickými komunitami zdola. Veľmi si uvedomuje dôležitosť aj takýchto sociálnych kontaktov cez športové zápolenie.
S „Vajda teamom“ sme potom pri pivku v miestnej krčme rozoberali večnú tému znížených šancí Rómov na trhu práce, absencie motivácie ukončovať stredné školy, či malých možností na získanie pozemku pre výstavbu domu v meste. Debatu sme však neukončili vyplakávaním, ale nádejou, že tvrdou a poctivou prácou zdola v kombinácii s dobrými opatreniami zo strany mesta, sieťovaním s ďalšími mimovládnymi iniciatívami v meste, možno postupne privodiť celkové zlepšenie života v Dobšinej.
Vajdove výzvy
Mariána čakajú v nadchádzajúcom roku veľké výzvy, ktoré budú súvisieť predovšetkým s presťahovaním obyvateľov celej osady a niektorých rodín z mesta do novopostavenej bytovky. Bytovka bude stáť na mieste, kde je dnes situované rómske geto.
V niečom je to obrovské sociálne dobrodružstvo, pretože v štvorposchodovej bytovke so 102 bytmi sa od jedného momentu ocitne približne 800 ľudí. Marián bude mať na starosti vytvorenie celého systému na zabezpečenie pokojného spolunažívania a zároveň sankčného mechanizmu v rámci modelu prestupného bývania. Primátor si necháva „bič“ na nespratníkov v podobe uvoľnených kapacít vo „vybývanej“ bytovke nízkeho štandardu.
V tomto smere môžeme Mariánovi popriať len veľa múdrosti a energie do zvládania nástrah, ktoré budú v rámci smelého projektu na neho číhať z každej strany. Verím však tomu, že s dôverou primátora, podporou všetkých zainteresovaných strán v meste, poskytnutím know-how a spolupráce mimovládnych organizácií by sa dalo fungovanie tohto modelu úspešne zaviesť aj napriek jestvujúcim rizikám.
Nositeľmi zmeny sú konkrétni ľudia
Dobšiná je len niekde na začiatku svojej cesty premeny z „temného azbestového údolia“ na dynamické mestečko so zlepšujúcou sa životnou úrovňou a stupňom občianskeho a etnického spolunažívania. Tento rozvoj je samozrejme v mnohom závislý od širšieho kontextu situácie v okrese, regióne a štáte. Zmena kurzu však nastáva vždy a všade iba vďaka niekoľkým motivovaným a zanieteným jedincom. Je dôležité si pripomenúť ich mená.
Začnime Erikou Polgáriovou s Norikou Liptákovou, ktoré svoj spravodlivý hnev premenili na krásne dielo s prvým sladkým ovocím. Prváčik, ktorý prešiel ich domčekom je dnes najlepší žiak v triede.
Ďalej je to Stanislav Boledovič, ktorý na základe listu Eriky a Noriky začal sieťovať potenciálnych podporovateľov pre vznik domčeka a celá tá zúfalá situácia bola pre neho kľúčovým podnetom pre založenie Teach for Slovakia.
Je to aj Rasťo Blažej, Jozef Bardík, Pavol Lipovský, prítomní so mnou na oslave domčeka, ale aj celý rad ďalších darcov, ktorí finančne a materiálne umožnili štart rodičovského centra a naďalej ho pravidelne podporujú.
Je to samozrejme primátor Ján Slovák, ktorý riadil vytvorenie komplexného plánu rozvoja mesta, zriadil komunitné centrum a vytvoril platenú pozíciu vajdu.
Je to samotný vajda Marián Bubenčík, ktorý okrem práce s rómskou komunitou postupne buduje mosty medzi rómskym a nerómskym obyvateľstvom mesta.
Je to taktiež Martin Vavrinčík, ktorý pol roka viedol komunitné centrum a vďaka prepojeniu s Karpatskou nadáciou vytvoril platformu na sieťovanie všetkých dôležitých hráčov v rámci mesta s ohľadom na sociálnu inklúziu marginalizovaných komunít. (Karpatská nadácia odvtedy veľmi výrazne podporuje Detstvo deťom.)
Je to Ivan Sakin, ktorý odovzdal dva roky života deťom v škole, popri tom povzbudzoval vajdu pri rozbehu jeho práce a sieťoval ďalších dôležitých aktérov v meste i mimo neho.
V neposlednom rade je to aj Slávka Mačáková s jej mimovládnou organizáciou ETP Slovensko, ktorá cez mikropôžičkový program napomáha zlepšiť situáciu v bývaní niekoľkých rodín v meste. Určite treba poďakovať aj ďalším ľuďom, ktorých mená však nepoznám.
Klíčok prináša nádej
Bez lídrov, ktorí dokážu prinášať inovatívne myšlienky, svojím odhodlaním priťahovať a nadchýnať ďalších schopných ľudí, aby sa podieľali na ich realizácii, sa nikde a nikdy žiadny pokrok nezačne. Na Vianoce 2017 som v Dobšinej videl nádej, ktorá vyklíčila z práce a viery zopár ľudí, keď ešte nič viditeľné nebolo. Už viac ako 2000 rokov sa opakujúci odkaz Vianoc som tento rok bytostne prežil v Dobšinej.
