Minule sa opäť počasie nenaladilo na nepracovný deň. Byť v prírode sa dalo aj týmto spôsobom.
Nasadnúť do auta.
Cieľ cesty: Belianska jaskyňa.
Unikát v najrozličnejších smeroch. Jediná prístupná v Tatrách, pobyt v jaskyni má liečebné účinky, je prostredím bez alergénov,.... oveľa viac by však napísali speleológovia.
Ja som kras vnímala ako návštevník.
Dóm objaviteľov potme – atmosféra padajúcich kvapiek, ktoré tisícročia tvorili výzdobu, hrajúc svoju symfóniu.
Jedinečné jazierko, ktoré aj bez zlatej rybičky splní do roka a do dňa pomyslené želanie. (už dvakrát ma nesklamalo).
Zámerne som sa zdržiavala čo najďalej od „svokrinho jazyka“ o ktorom sa hovorí: „Každá žena v okruhu jedného metra bude klebetiť celý rok a bez prestania.“
Stačí sa odvážiť vykúpať v jednom z priezračných a tajomných jazierok a od svojho aktuálneho veku si môžeš odpočítať desať rokov. Či hodiť mincu na „stenu“ tak, aby nespadla do vody, to ako dôkaz vernosti. (zvláštne, že z cca 30 návštevníkov nehodil nik).
Zakaždým sa teším na Hudobnú sieň. Akustike tohto priestoru sa určite nevyrovná ani špičkové nahrávacie štúdio. Okrem songu, ktoré hrajú kvapky vody, znie obľúbená pieseň každého odvážneho.
Pri výstupe a zostupe množstvom schodov sa neustále objavujú rôzne postavičky, zvieratá, stavby, veci,... niektoré, čakajúc na svoje pomenovanie nehybne stoja a hypnotizujú.
Prehliadka skončila a vonku ešte stále prší. Nevadí, voda opäť dotvára ďalšie zo svojich skvostných diel.
