Návšteva fastfoodu
Nedávno som sa vybrala do McDonaldu. Áno, mnohí si poviete, že to je nezdravé. Ad1: Myslím si, že raz za čas to neuškodí. Ad2: Bol by hriech nevyužiť 2 €-vé poukážky, ktoré boli priložené zadarmo ku gastráčom, na nákup v Mekáči.
Ako si spolu s rodinou pochutnávame na presolených hranolkách, všimnem si pána, ktorý spal. Vravím si, že jemu nepomohla ani tá káva, ktorú mal pred sebou, a to sa o nej vraví, že je životabudič. No nič, po úsudku, že životabudič si v tomto prípade vzal dovolenku, si ďalej pochutnávam na porcii jedla. Po chvíľke však príde sympatický mladý muž – zamestnanec Mekáču a snaží sa pána zobudiť. Zrazu mi bolo jasné, že spiaci pán je bezdomovec a jeho pobyt v tomto stravovacom zariadení sa čochvíľa skončí. No konanie mladíka mi dalo riadnu pomyselnú facku. Pána bez domova sa spýtal, či je v pohode. Ten na neho vyjavene pozrel a prikývol s tým, že si zberal svoje tašky aby odišiel. Mladík však s milým úsmevom povedal, že nemusí nikam odísť, len sa chcel uistiť, či mu nie je zle a či je naozaj v poriadku. Pán bol prekvapený a až k nášmu stolu bol počuť rachot toho kameňa, ktorý mu spadol zo srdca, že nemusí ísť von do zimy. To však nie je všetko. Asi o 5 minút prišiel ten istý zamestnanec s papierovým pohárom teplej kávy, urobenej pre bezdomovca, len tak zadarmo.
Návšteva vo fastfoode mi dala veľmi pozitívny zážitok. Mladý muž, zrejme študent, pomohol človekovi bez domova tak, ako v tej chvíli vedel a mohol. Nehral sa na veľkého manažéra, ktorý si ide niečo dokazovať. Bol človekom, ktorý sa snažil pomôcť.
Výťah v paneláku
Za ďalším dobrým skutkom som nemusela ísť ani ďaleko. Stal sa priamo vo vchode bytového domu, v ktorom bývam. Práve som sa vracala z večerného venčenia a dvaja nazvime ich puberťáci nastupovali do výťahu. Ich zjav je dosť extravagantný. Roztrhané nohavice, rockerské tričká a účesy ala Hamšík. Ako ma zbadali, podržali mi výťah, nech sa môžeme spolu zviesť. Keďže mám psíka, ktorý má už 18 rokov, naše pohyby sú dosť ťažkopádne. Hovorím im, že nech kľudne idú, lebo mne a môjmu pomalému trdielku to ešte potrvá, kým sa od vchodových dverí premiestnime k výťahu. Mladí muži však trvali na tom, že času majú dosť a počkajú nás. Ako sme už boli „nalodení“ vo výťahu a dvere sa pomaly zatvárali, išla suseda v stredných rokoch. Jeden z mladíkov rozhodným šmahom ruky zadržal dvere a vraví jej, nech sa k nám pridá, že sa zmestíme. Výťah je pre 3 osoby a my sme tam už boli traja + jeden pes. Pani odvetila, že máme kľudne ísť aby sme sa zbytočne netlačili. Chlapec bol však neoblomný a spolu s kamarátom vystúpili z výťahu aby uvoľnili miesto susedke.
Hoci tieto dva príbehy neboli o veľkých hmotných daroch, o medializovanej dobročinnosti, boli o niečom väčšom. O myšlienke, že dobro sa dá činiť aj zadarmo, len treba chcieť, mať snahu a nezatvárať oči pred možnosťami.
