Kosecká nátura sa v mojom živote začala prebúdzať na jar 2017, keď som po prvýraz okúsila kosenie ďateliny v Prašníku a odvtedy som kosu z ruky už nepustila. Vraj je to v génoch, a to čo robili naši prastarí, starí, či naši rodičia v nás ostáva niekde v hĺbke zakorenené a je len otázkou času, kedy to v sebe nájdeme. Ja som to vo svojom vnútri našla a dnes po odkosení už mojej 6. koseckej sezóny môžem hodnotiť - trávu aká všade rastie, koseckú súťažnú ligu, kosecké nesúťažné zakosenie si, ale aj účasť na majstrovstvách Európy. Mám absolvované viaceré role, v tomto našom koseckom filme - súťažiaca, diváčka, organizačná podpora, kosáčka, hrabačka, trénerka, rozhodkyňa...
Netajím sa tým, že na mojej ceste za kosením neustále absolvujem školu kosenia, ktorá má vždy len letný semester. Každý učiteľ, ktorého som na svojej koseckej ceste stretla mi odovzdáva nejakú pripovedku zo života, radu na zlepšenie sa, informácie o dreve, kosisku, kose, objímke, osličke, kameni, brúsení, klepaní, ostrení... Každý muzikant, ktorého pri kosení počujem hrať je spájaný s regiónom, či prostredím, kde som kedy kosila. Každé jedlo je na kosení hodnotené a je predmetom rozhovoru, keď sa stretnú dvaja kosci: "Bol si na akcii? Koľko bolo koscov? Kto vyhral? Aký bol guľáš?" Všetky tieto veci nám počas dvoch sezón, kedy sa súťažne nekosilo chýbali. Ľudia si aj dnešným dňom "vyberajú" podujatia, ktorých sa počas víkendu zúčastnia, kam ich inštinkt zaveje, ktorý koníček uprednostnia.
Pre mňa to bolo v sobotu ráno o 6.00 h hneď jasné, že budem tráviť víkend - kosením. Môj 4-ročný synovec Šimon, ako to už deti zvyknú, kopíruje každú vec dospelých jeho najbližšieho rodinného kolektívu. Dôležité je fyzicky namáhavú prácu odovzdať dieťaťu v jednoduchosti a hneď na začiatku, ako hovorí definícia, vytvoriť priaznivé podmienky na výkon činnosti. Skúsenosťami som zistila, že kosiskom "na mieru", s dobre nakutou kosou, so starostlivo naostrenou kosou roszutcom je kosenie akési "oveľa ľahšie."
Tak som všetky teórie aplikovala do praxe - vezmem Šimona na kosecké podujatie, dám mu do rúk nakutú naostrenú kosu, skúsim, či dokáže kosiť, postaviť sa k políčku pred húf divákov a sústrediť sa na to, že "ideme nakosiť pre ovečky." Skúsila som a vyšlo to! Odchádzal zo súťaže spokojný - políčko odkosené, guláš zjedený, medaila na krku, diplom v ruke, úsmev na tvári a spánok po ceste autom domov :)
Tento článok je len malým odkazom pre ďalších koseckých nadšencov, ktorí stále nevedia, či sa odhodlať prihlásiť do súťaže, či prísť na nesúťažnú lúku podporiť pohodové kosenie, či vziať deti a dať im do rúk kosu? Odpoveď na tieto otázky: "Áno, treba sa odhodlať, prísť a hlavne zapojiť do týchto činností deti, pretože pre ich úsmevy a radosti sa každé podujatie oplatí robiť."
