Prečo ma asi čaká? Čo mi chce zveriť? Má wilsonovuchorobu. Ten názov je veľmi pochmúrny, aj ja som sa zľakla. No v dnešnejuponáhľanej dobe stačí jeden klik a hneď vám to váš rýchly ,,antik,“,,vygugli!“ Je to dedičná choroba objavujúca sa medzi 13-20 rokom životačloveka. Ak niekto zistí už v ranom štádiu jej vývoja, že sa stal jejobeťou, vie sa pomocou liekov z toho dostať, ak nie...Bojím sa tovysloviť, no s odvahou to poviem: ,,Zomiera veľmi rýchlym spádom.“
Mám prísť, čo najskôr. Som v rozpakoch,nervozite, strese. Okamžite nasadám do autobusu a smerujem domov. Hodímtašku, vezmem pár kíl ovocia (ako inak pre chorého človeka...) a utekám nadruhú stranu ulice.
Cesta sa mi odrazu zdá nejaká dlhá, kľukatá. Nikdenikoho, aj keď je príjemné popoludnie. V diaľke počuť dav malých školákovutekajúcich po únavnom dni smerom do svojich teplých domácností.
Ja už stojím pred bránou, ladne ju otvoríma veľmi rýchlo vŕzgajúco zabuchnem. Po zazvonení pri dverách ma víta Samovbrat a ocko. Slušne sa pozdravím, uškrniem nejaký pologrimasný úsmev. Pozaváhaní oboch ľudí, odo mňa opačného pohlavia, sa konečne dostanem do obývaciehopriestoru mohutnej panelovej stavby so samými oknami. Do izby preniká viac nežmaximálne slnečný lúč, a preto vidím len siluetu môjho chorého priateľaSama.
Sadnem si na upravenú a uloženú stoličkuvedľa gauča, na ktorom leží po uši zakrytý paplónom.Po chvíli Samov ocko dodá:,,Budem tu robiť tlmočníka, pretože môj sym už týždeň nerozpráva, len tak posvojom čo-to povie a ničo napíše aj do SMS-ky, ktorú potom ukáže.“ Takvedia čo chce? Môj úsmev ihneď spadol, tvár zbledla, ešte šťastie, že som sedela.Zdvorilostné frázy sa minuli a zo mna vyprchlo: ,,Čo?!“ Asi som naozajzabudla na čarovné slovíčko: ,,Prosím.“ Zareagovala som prudko, unáhlenea nepremyslene: ,,My si so Samom predsa len rozumieme...“
Ujo nás nechal osamote. Samo mi slovnea pomocou mobilu podával myšlienky ohľadom jeho zdravotného stavu. Mástrašnú depresiu, berie lieky a chce ukončiť svoje trápenie...Dá mi veľkúnámahu presvedčiť ho, že je tu ešte nádej. Nádej, ktorá zomiera poslednáa je prečo žiť! Detským spôsobom som mu vysvetľovala, že v záveresvojho boja so zákernou chorobou sa predsa nesmie: ,,VZDAŤ!“
Po mojom úprimnom rozhovore Samo skoronezrozumiteľným hlasom dodal: ,,Mám Ťa rád.“ V tom okamihu sa mi po lícizačala kotúľať takmer slonia slza. V duchu som dúfala a priala si, abysi to nevšimol...
Stalo sa, moja dvojhodinová návšteva sa končilaa Samovi som sa snažila, čo najvernejšie podať dôvod odchodu.Ospravedlňovala som sa, že si musím ešte čo-to zopakovať, pretože ma čakánáročný deň v škole, ale URČITE prídem ešte tento týždeň.
Pri lúčení na prahu dverí mi Samo venoval úsmev,pohladenie a objatie. Bol šťastný, že ma videl, aj keď to nevedel vyjadriťslovami.
Cestou domov som si uvedomila, čo znamená nemaťdar reči, niekedy nestačia slová, aby človek povedal, čo cíti. Stačí pohľada úsmev pre chorú osobu a v tej chvíli sa zmení myšlienka, ktorúchceme tomu druhému zveriť. Pretože nikto tak úsmev nepotrebuje ako ten, čo honemá pre iných...
Andrea Bérešová
