Chcem sa s vami podeliť so svojou skúsenosťou z cesty za dcérou. Išla som ju pozrieť do Melbourne na dva týždne. Môj pobyt sa dá rozdeliť na dve takmer rovnaké časti: zažitie života v Melbourne a Great Ocean Road Trip (Veľká oceánska cesta).
Great Ocean Road Trip
Keďže sme obe s dcérou také neposedné duše, spravili sme to tak trochu dobrodružne, ale zároveň dostatočne primerane môjmu „zrelému“ rozumu. Stanovanie dvoch žien s okolitými výstražnými značkami výskytu hadov som jednoznačne odmietla. Cestu sme plánovali tak povediac za pochodu. Večer sme si objednali požičanie auta a ráno sme vyrazili na cestu.
V Austrálii to má však jeden háčik. Šoféruje sa naľavo a volant je v aute napravo. Pred dobrými desiatimi rokmi som si vyskúšala jazdenie v Írsku na opačnej strane a tak som sa odvážila aj tentokrát. Dcéra totiž má vodičák, ale žiadne najazdené kilometre. Zostalo to teda na mne. Celý život jazdím s manuálnou prevodovkou, ale chcejúc ušetriť nevycvičenú ľavú ruku, požičala som si automat. Neviem či to bolo najšťastnejšie riešenie zvykať si za pochodu na dve nové skutočnosti. Sadla som si do auta a ani len som netušila ako sa s ním pohnúť. Požiadala som okoloidúceho pracovníka požičovne o krátku inštrukciu vysvetlenia symbolov a pedálov a išlo sa na vec. Stranu som našťastie vždy trafila tú správnu, no vždy keď som chcela odbočiť a hodila akože „smerovku“, behali mi stále pred očami stierače hoci svietilo slnko. Chudák ten za mnou sa neraz v poslednej chvíli dozvedel, že idem odbočovať. Neviem prečo aj toto musia mať vymenené.
Great Ocean Road je cesta popri pobreží a útesoch v štáte Victoria, plná serpentín, ale predovšetkým úchvatných výhľadov. Je nutné sa presúvať autom a zastavovať na jednotlivých stanovištiach. Na väčšine zastávok je len parkovacie miesto a cestička, poprípade schody k výhľadu. Žiadne bufety, žiadne smeti, žiadne rušivé vplyvy. Žiaľ niekedy nie sú ani záchody a človek si 3x rozmyslí či pôjde niekde do kríkov či za skalu. Nie kvôli ľuďom, tých tam tak veľa nie je. Úplne postačuje výstražná tabuľa: Pozor hady!
Prešli sme trasu Melbourne, Bells Beach, Apollo Bay, Port Campbell National Park, Portland. Zopár pekných výhľadov pripájam. Jediné miesto preplnené turistami, s kopou autobusov na parkovisku, bolo „12 apoštolov“. Z Portlandu sme zamierili do Grampions National Park trošku si pozrieť aj austrálske kopce. Great Ocean Road a serpentíny vystriedala húsenková dráha. Rovné cesty hore a dolu. 50 km navôkol samé kravy. Auto stretnete tak raz za 15 minút. Po týchto cestách prvej triedy chodia len miestni farmári a cestovatelia, väčšina ľudí preferuje presun medzi austrálskymi mestami letecky. V pásme lesa popri ceste neboli výstrahy pred klokanmi nadarmo. Jeden nám veru skoro skočil pod kolesá. Bola tma, našťastie som to ubrzdila a klokan si spokojne odskákal na druhú stranu do lesa. Zopár nešťastníkov čo nemali také šťastie sme popri ceste videli. Turistika v austrálskych kopcoch tiež vyžaduje auto. Treba sa doviezť do určitého bodu, odkiaľ je možné ísť po značenej ceste pešo. 40 min, 2 hodiny, žiadne veľké výkony. Ak si však myslíte, že v horách sa schladíte, tak ste na omyle. Pripekalo tam viac ako kdekoľvek inde. Nebol tam totiž ani ochladzujúci vietor. Naše putovanie sme zavŕšili kúpaním a oddychom na krásnej pláži v letovisku Melbournčanov v Lorne. V Lorne majú namiesto vrabcov či holubov biele papagáje. Tie striehnu na každú omrvinku. Po týždni šoférovania na opačnej strane som si s nesmiernou úľavou vydýchla keď som vrátila auto a nemusela viac šoférovať.
Inšpirácie z Melbourne
Neviem čím to je, ale Austrálčania a celkove ľudia v Melbourne, keďže je to kozmopolitné mesto plné cudzincov, sú veselí, usmiati. V obchode nekúpite nič bez toho aby ste neprehodili aspoň pár viet s predavačom, v kaviarni sa porozprávate s čašníkom. Každý je usmiaty a prívetivý. Je to len tým slnkom?
Melbourne je mesto kaviarničiek, nádherných parkov, vintage obchodov, vegánskych reštaurácií, samozrejme sú aj nevegánske, ale vegánska komunita je tu veľmi veľká a pomer je asi pol na pol. V každej kaviarni si môžete vypýtať cappuccino nielen s klasickým či sójovým mliekom, ale aspoň s ďalšími tromi druhmi mlieka rastlinného pôvodu. V meste je veľmi veľa bezobalových obchodov, zero waste kultúra. Ohľad ľudí na životné prostredie, na planétu, na ľudí navzájom, na inakosť, na slabších je veľmi veľký. Napríklad sme sa viezli autobusom do ktorého nastúpil spolu s nami postihnutý človek s chodítkom. O niekoľko zastávok si zmyslel, že ide vystúpiť, ale až vo chvíli, keď už ľudia nastupovali a prechod bol zatarasený. Ľudia sa mu v okamihu vyhli, veľká časť musela vystúpiť, aby mohol prejsť. Ani jeden jediný človek nezačal frflať a sťažovať sa, celá táto udalosť sa zaobišla bez jedinej poznámky.
Hádajte pred akými obchodmi boli večer dlhé rady? Pred zmrzlinárňami. Vegánskymi i nevegánskymi. Ľudia boli ochotní čakať na zmrzlinu dobrých 15 minút. Dobre padlo sa schladiť.
Okrem mhd, metra, sem tam bicyklov, ľudia bohato využívajú Uber a tzv. Uber pool. Akési využivanie taxíkov naplno. Okrem vás priberá šofér ďalších pasažierov po ceste. Je to šetrné k životnému prostrediu aj k vašej peňaženke. Je to totiž lacnejšie ako mhd, najmä ak ste dvaja a jednoznačne rýchlejšie. Nie vždy však pohodlnejšie. Išli sme z Brighton Beach, obe sme si s dcérou sadli dozadu. Za pár km šofér zastavil a pri ceste stála skupinka mladých ľudí. Uvažovala som, koľkých z nich chce šofér zobrať. Našťastie iba dvoch, presnejšie dve slečny. Jedna bola štúplučká, jedna bola za dve. Tá štúplučká si sadla dopredu, tá druhá dozadu. Logika ako hrom. Ja som sa k svojmu pásu ani náhodou nedostala, no rozhodne som ho nepotrebovala. Aj to sú stránky zdieľanej dopravy.
Boli sme pozrieť mestskú knižnicu. To vybavenie ma fascinovalo. Ale aj to nesmierne množstvo ľudí. Napriek tomu, že to bol priestor s obrovskou kapacitou, sotva ste tam našli voľné miesto. Potešiteľné vidieť toľkých ľudí hladných po vedomostiach.
Ľudia v centre ani na v okrajových štvrtiach nezamykajú svoje domy, hoci je mesto plné cudzincov všetkých farieb a všetkých národností.
Áááá, ešte skúsenosť s pokazenou električkou. Zrazu šofér zahlásil, že električka sa pokazila a odbočí do vedľajšej ulice. Tam hneď pristavili náhradnú električku na vedľajšiu koľaj, dvere oproti dverám a my sme len prestúpili z jednej do druhej a viezli sme sa ďalej. Ale električky v Bratislave sú podstatne rýchlejšie. V Melbourne po koľajniciach chodia aj autá a tak električky sú rovnako v zápchach ako autá.
Filozoficky exkurz
Domov som sa vrátila a tu vrcholí predvolebná prezidentská kampaň. Je to šok. Zažívať zrazu toľké osočovanie, priam nenávisť. Presný opak austrálskej pohody a tolerancie. V Melbourne som videla gayov, vôbec to nijako neohrozilo rodiny, každý sa tam cítil spokojný. Videla som naopak strašne veľa šťastných rodín, starších manželských párov, veľmi veľa šťastných heterosexuálnych párov, ktorí sa držali za ruky, omnoho viac ako u nás. Jednoducho tam bolo cítiť lásku. U nás ju zvlášť v týchto dňoch veľmi necítim. Ovzdušie je nabité skôr neláskou. Chodia mi maily od priateľov kresťanov plné strachu a nelásky.
Pán Ježiš kedysi povedal, že colníci a neviestky nás predchádzajú do kráľovstva Božieho. Dnes by podľa mňa povedal, že cudzinci, gayovia a lesby, ľudia v núdzi a postihnutí nás predchádzajú do kráľovstva Božieho. Strach nie je kresťanský, nie je z Boha. „Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a zná Boha.“ 1.Jána 4,7. Verím, že jedného dňa aj v našej krajine budú ľudia bez ohľadu na pohlavie, farbu pleti, orientáciu či zdravie zažívať prijatie, ohľaduplnosť a lásku. Že sa prestaneme báť a bude tu cítiť vzájomnú lásku a pochopenie.
