Nedeľný večer, a ty sedíš sama doma... Čumíš do počítača a pri každom bezvýznamnom zablikaní čakáš správu od neho.
Nikdy by si si nepomyslela, že jeho pohľad ťa bude tak spalovať, jeho oči ťa budú tak upokojovať, a že ty budeš čakať na každé jedno bezvýznamné slovíčko, ktoré vyriekne...
Nervózne ťukáš do klávesnice no nijaké slová neprichádzajú... Stačilo by ti aj len malilinké a holé nerozvité ,, ahoj".
Uvažuješ nad tým, ako rýchlo sa to zvrhlo. A rozmýšlaš, kedy sa to všetko začalo.
Premýšlaš, kedy sa ti začal tak páčiť. Kedy jeho pohľad kamaráta sa zmenil na pohľad spaľújúci. Premýšlaš, kedy asi si sa začala utápať v jeho krásnych modrých očiach.
A vtedy si uvedomíš, že to začalo už veľmi dávno. Vtedy, keď si ho spoznala a ani si neuvedomovala, že niečo sa s tebou deje.
Spomínaš na to chvenie tela, na ten studeny pot, podlamujúce sa kolená... Odrazu všetko do seba tak dokonalo zapadá...
V niektorých okamihoch si si istá, že jeho oči sa takisto utápajú v tvojich. NO zrazu spadneš dolu z obláčika a si v realite...
Všetko je pre teba také zložité. Pochopiť, nepočúvať okolitý svet, dokonca ani ľúdí jemu blízkych... No najťažšie je zabúdať...
Pomaly strácaš nádej.. Nevieš, či k tebe cíti to, čo ty... Možno to nieje láska, no duša k duši blúdi a túžba po jeho modrých očiach a nielen po nich, ťa mení..
Prímaš bolesť, nevieš, no tušiš v odmietnutie... Bojíš sa čokoľvek povedať... Snažiš sa to ,, niečo " potlačiť niekam späť a zabudnúť na jeho krásne modré oči.
Bravúrne skrývaš obdiv v neho, snažiš sa nedívať sa mu do očí... Vyhýbaš sa mu aj to len preto, aby si netrpela..
Tváriš sa, že až tak netrpíš... A nakoniec ťa to ani tak nebolí... Zabúdaš. Pomaličky, pomaly sa vraciaš na kamarátsku koľaj, no stačí zopár slov s úst jeho brata a si opäť mimo...
Analyzuješ znova všetky slová, všetky činy, premietaš si dedukovania ľudí okolo teba a okolo neho. Potom si premietaš jeho správanie ku tebe, tie veci, čo ti písal...
A zase nevieš, kde si... Si úplne mimo... A zmätená...
