Nakoľko je náš život závislý práve od času a priestoru, do ktorého prídeme? Obe sme sa narodili do politiky studenej vojny a rozdeleného bipolárneho sveta. Do obdobia veľkých mien, ktoré vládli dlho a neúnavne. Husákove deti na jednej strane a deti pod vedením Železnej Lady na druhej strane. Druhej strane múra, ideológie, alebo vesmíru? Pri hraní sa s loptou na ulici, počúvaní madonny a jacksona, skákaní cez gumu to bolo práve tam a vtedy.
Ja aj Amy sme zrejme rovnako dôverne poznali vôňu lekárne, v ktorej naše mamy, na hranici nemocničného a čarodejníckeho sveta, miešali tinktúry a mastičky. Učili sme sa nové slová, zbierali kamarátov, hľadali blízke duše. Od nepamäti sme spievali detské pesničky, skladby z rádia, popevky z ulice, alebo z televízie, náboženské motívy, hoci odlišné, čokoľvek, čo malo melódiu a čo sa aspoň trochu podobalo na hudbu. Skončila som pri klavíri a Amy pri gitare. A popri tom sme si žili svoje životy.
Kedy sa to stane, že sa život premení na príbeh? Keď sa v tebe objaví talent, ktorý vieš uchopiť? Alebo keď sa prvý krát opiješ? Skončíš školu? Zažiješ trapas? Stretneš prvého dílera? Bezhlavo sa zamiluješ? Alebo je to životom v Londýne? Či tým, že ťa rodičia podporujú a povzbudzujú, alebo skôr, keď ti nerozumejú? Možno sa treba objaviť v novinách, na obrazovke, treba ťa počuť z rádia, musíš vydať knihu, alebo aspoň uverejniť poviedku? Asi treba mať tetovanie...
Slovenský vidiek vo svojej malebnosti aj ošklivosti, s neskrývaným pohŕdaním voči komunistom, odtrhnutosťou od veľkého sveta, v čase pred mobilmi a internetom zo mňa spravil ženu aká som. Možno večne nespokojnú a túžiacu po svete za horizontom, ale aj trpezlivú, praktickú a...obyčajnú. Vyrástla som, vyštudovala, pracujem, mám normálnu rodinu, ktorá sa ma snaží podporovať ako vie, získala som priateľov aj nepriateľov. Ťažko sa mi to pripúšťa, ale je nás veľa. Žien s osudom obyčajnej tridsiatničky, ktoré si žijú svoj život najlepšie ako vedia, sú šťastné, smutné, zaneprázdnené, dovolenkujú, pečú vianočné pečivo, smejú sa a len občas sa potichu pozrú na horizont s otázkou v očiach - čo je za ním? - aby sa ďalej venovali každodennému životu. Malo by ma povzbudiť, že je nás veľa, obávam sa však, že napriek porozumeniu a stretávaniu sa a hodinám strávených pri káve či long drinku si všetky žijeme svoj osamelý príbeh. A navyše, je nás tak veľa, že nie sme ani výnimočné svojím príbehom.
Kto pochybuje o tom, že príbeh Amy je výnimočný? Ešte aj moja mama, nie veľmi zbehlá v súčasnej hudobnej scéne, presne vedela, o kom jej v sobotu hovoril moderátor rýchlych správ. Jej hudba opantala mnohých. Provokatívna, nová, dynamická a smutná. Ľudia nad jej zjavom krútili hlavami, najmä tí konzervatívnejší. A my sme dúfali, že jej útle telíčko s fantastickým hlasom vydrží nápor životného štýlu čo najdlhšie, alebo aspoň kým sa neumúdri. Nestala sa z nej tridsiatnička, nemali sme to potešenie. Či by sa z neho ona tešila, ťažko povedať. Milujem zvuk jej hlasu a ako fascinujúco ukladá tóny k sebe. Ale nerozumiem jej príbehu. Je to príbeh z inej galaxie. Môžu ho aj sfilmovať (čo určite spravia, o tom nepochybujem), aj tak mi asi nebude blízky. Veľa vecí sme zrejme prežili rovnako, a v každodennom rozhovore s ňou by som možno vedela, že je ako ja. Žena z mäsa a kostí, teda viac z kostí. Ale takto je osobou za horizontom. Po tomto teda túžim? Takýto príbeh by som chcela zažiť?
Iná speváčka, tá naša, je mi oveľa bližšia. Jana K., keď veselo a plná mladej energie žila v cudzom meste a ja som jej rozumela. Vo vlaku na ceste niekam na chatu s prievanom z uličky vo vlasoch a jej hlasom v ušiach. Neskôr sa tak ako ja ocitla vo svete dospelých a prejavilo sa to tak, ako to len v danom momente bolo možné. No nič moc. Fajn obdobie, ale hra na dospelých nie vždy vyjde, chýbajú skúsenosti. A zrazu sa túla krajinou, aj rovinou, a je to žena s tajomstvom a veru aj s príbehom, a nemusí už veľa hovoriť, stačí si len tak pohmkávať. A občas si asi rada zatancuje a len tak frivolne sa zasmeje a poteší sa zo života.
Keď sa pozriete na tridsiatničku, môžete ju vidieť. Ženu s príbehom. Akúkoľvek. Jej názor na veci a na svet vám nemusí byť blízky, ale je tam. So všetkou skúsenosťou. Príbeh je v každodennosti. Vo všetkom, čo je medzi sviatkami a trápeniami. Medzi ránom a večerom a občas aj potom. Medzi jedným a druhým albumom. Medzi vystúpeniami na pódiu a fotografiami v bulvári. Aj Amy si ho žila, tak ako vedela. Nemala ešte tridsať, príbeh zostane nedokončený.
Najvyšší čas prestať na niečo čakať. Čakať na veľký príbeh. Nie je čas. Nemusí byť čas. Treba žiť.
