Dedinka v údolí.

Bývalá skláreň symbol a pýcha našej dediny, kde kedysi pulzoval život. Skláreň, ktorá dala toľkým rodinám chlieb. Doslova sa tu vystriedali generácie. A teraz? Obyčajné ruiny v strede našej dediny. Ako sa toto mohlo dopustiť? Všetci sa pozeráme na skazu, čo priniesla táto doba. Keby to aspoň zbúrali úplne. Skláreň, ktorá fungovala doslova 200 rokov a jej pece nevyhasli ani počas prvej a druhej svetovej vojny. Pamätám si, keď som sem chodila k starým rodičom na prázdniny. Bola to úžasná dedina. Bolo tu všetko. Dedina bola úplne sebestačná. A teraz? Zúfalstvo, beznádej ľudí a úplná ničota. Ľudia mali prácu, boli šťastní a spokojní. Čo bolo, bolo už sa to nevráti. Ani ten smiech a radosť, čo tu kedysi vládol údolím. No je to na nás na ľuďoch, len treba nájsť silu. Ale! Kde ju vziať? Musíme sa ďalej bezmocne pozerať na skazu akej je človek schopný. Nevieme zužitkovať ani krásu prírody, ktorá nás obklopuje. Odkedy bola časť lesa vyrúbaná prestala som tam chodiť. Tá skaza, čo zostala ma bolela. Dnes naozaj po rokoch som sa išla prejsť pretože, k eď zdolám ten plačúci les sú tam nádherné lúky s krásnym výhľadom. Lenže všetko pokračuje. Vyrubuje sa doslova celé údolie. Nikto s tým nič neurobí. Les a vlastne celé údolie má svojho majiteľa. Môžeme sa len bezmocne pozerať na všetko, čo a deje okolo. Nikto už nezastaví tú deštrukciu. Som súčasťou jednej dedinky. Jedna malá bodka na mape Slovenska. Lenže tie bodky tvoria našu krajinu, ktorá sa nám mení pred očami. Kde sa to rúti celý svet?
[/content>