„Ja by som svoje telo vymenila za zdravé, mladé a ešte aj pekné,“ povedala mi jedno popoludnie pani Eva z knižnice. Keby sa niekto na Evu spytoval u jej kolegov, bezpochyby by sa dozvedel, že obľubuje sezónne práce v záhrade, spoľahlivé autá a prezieravé investovanie. Ja som sa však na toho pustovníckeho ducha dlho dívala skrze regáli zaplavené knihami a zistila som, že Eva je ako rieka chytená do akvária. Nosila kabát z neuskutočnených mladíckych snov a pocitu zlyhania, ale iba do vtedy kým jej na naliehanie syna v predajni elektroniky medústy had nevložil do rúk nahryznuté jablko. Od vtedy o sebe Eva na internete vyhlasovala, že má telo ako presýpacie hodiny, hoci sa v skutočnosti javila väčšmi ako hodiny kukučkové.
Keď sedím za klávesnicou a snažím sa tieto slová nemotorne zachytiť medzi prsty, uvedomujem si, že hľadanie prienikov medzi virtuálnou a skutočnou realitou neobišlo takmer nikoho. Každodennosť je prestúpená novým typom technológie, ktorý sa v odbornej literatúre mnohokrát popisuje ako zdieľaná predstava alebo kolektívna imaginácia s celosvetový verejným prístupom a mandátom dobrovoľnej anonymity. To ma akosi privádza ku kolíske európskej kultúry.
Stovky rokov pred érou sedavých zamestnaní, keď ešte ľudia chodili vzpriamene, antický filozof Platón vymyslel Podobenstvo o jaskyni. Vypovedal príbeh o ľuďoch, ktorí sedia spútaní v podzemnej jaskyni chrbtom k vchodu a civia na jaskynnú stenu. Za nič netušiacimi ľuďmi je vysoký múr a na ňom ľuďom podobné postavy hrajú tieňohru pre ich oči. Keďže sa sediaci od narodenia nemôžu otočiť, zo skutočného sveta teda poznajú iba tiene a odrazy.
Prečo je však toto parabola vhodná pre popísanie situácie, ktorú dnešný človek zakúša? Trochu nadnesene možno povedať, že ľudstvo s rukami za chrbtom sleduje na obrazovke počítača akési replikácie skutočných javov. Kyberpriestor si privlastňuje obsahy reality a napodobňuje ich, hoci v inej forme. Zakladá dojem, že v podstate dokáže konkurovať reálnemu, neuspokojivému a nesprávne fungujúcemu svetu. Naznačuje budúcnosť identity ako otázku slobody a voľby, dokonale oslobodenú od škatuliek fyzických daností a vonkajších okolností.
V anonymite „tieňového divadla“ sa však prehlbuje priepasť medzi aktuálnym a skutočným Ja. Hovorím o projektovaní digitálnych reprezentácií seba samého, na jednu stranu v súvislosti s neochotou prežívať spoločenskú alebo biologickú determináciu svojej sociálnej role, na druhú stranu s túžbou byť oceňovaný a vytvárať, čo najlepší želaný obraz o sebe.
Kedysi som tento kotol identít videla čiernobielo. Bola som však upozornená na to, že pre človeka, ktorý hľadá seba samého je práve internet výborným ihriskom pohyblivých a skúšobných charakterov.
Je tu však ešte čosi, čo treba povedať. Pri krížení virtuálnej reality s postmodernými myšlienkami sa rodí romantický koncept slobodnej a nelimitovanej pastviny, ktorá demonštruje prvotné idey priamej demokracie. To je pravda iba do chvíle kým sa občania „Kybérie“ nezačnú odvolávať na usporiadanie vonkajšieho sveta. Kým niektoré životné podmienky ako vek a pohlavie sú do virtuálnej reality neprenosné, iné zaužívané šablóny zostávajú a dokonca akcelerujú. Telo zostane za dverami a sním neraz aj zdržanlivosť, zábrany a morálka. Strata vedomia kauzality svojich činov pod rúžom anonymity robí z tohto javu skutočnú tieňovú hru.
