Do Lisabonu prichádzame cez most pripomínajúci Golden Gate v San Francisku. Nad mestom stojí socha Krista kopírujúca známejšiu sochu v Rio de Janeiro. Vyjadruje vďačnosť portugalského národa za ochranu pre druhou svetovou vojnou.
Najlepší spôsob, ako stráviť čas v Lisabone, je prechádzať sa stredovekými uličkami starého mesta. V roku 1755 zasiahlo mesto obrovské zemetrasenie, ktoré sa spolu s následnými požiarmi a cunami radí k najničivejším v histórii.
Štvrť Alfama zemetrasenie prežila. Úzke strmé uličky, malé námestia, historické osvetlenie, kaviarne a reštaurácie s výhľadom majú tu správnu atmosféru.
Chybou krásy sú zanedbané, doslova ošarpané fasády budov. Tie zachovalejšie sú obložené krásnymi keramickými kachličkami. Všadeprítomné sušiace sa prádlo je vďačným objektom fotografov.
Zaujímavosťou sú historické električky, ktorých rozmery sú prispôsobené úzkym uličkám historického centra. Dokážu sa vyšplhať neuveriteľne strmými cestičkami. Dopravu turistov zabezpečujú aj malé autíčka takzvané tuk-tuk cars.
Na druhý deň ráno ideme k obrannej veži Torre de Belem, ktorá stráži vstup do Lisabonu od Atlantického oceánu. Impulzom k jej výstavbe bola objaviteľská cesta Vasca da Gamu do Indie. Veža sa stala symbolom najúspešnejšej kapitoly portugalských dejín, veža bola poslednou a prvou stavbou Lisabonu, ktorá vyprevádzala a vítala moreplavcov. Podľa Vasca da Gamu je pomenovaný aj lisabonský most, ktorý je so svojou dĺžkou viac ako 17 kilometrov, najdlhší v Európe.
Na námestí v známej cukrárni Pasteis de Belem si dávame kávu a úžasné koláčiky Pasteis de Nata, ktoré sa jedia posypané škoricou. Odporúčam, určíte ich pri návšteve Lisabonu ochutnajte.
Večeriame v reštaurácii 1. Mája v zašitej uličke, našli sme ju len vďaka odporúčaniam na internete. Malo by isť o portugalskú kuchyňu. Do ulice svieti výklad s čerstvými rybami. Reštaurácia je malá, pár stolíkov tesne vedľa seba. Čašník vysvetľuje, že menu majú iba v portugalčine, ale ochotne nám po anglicky poradí. Vzhľadom na to, že to za večer musí niekoľkokrát zopakovať (postupne prichádzajú traja Austrálčania, niekoľko Nemcov atď.), sa nám to najprv zdá neefektívne, ale postupne pochopíme, že je to zámer, sympatický ujo sa predvádza a všetci máme pocit, že sme v pravej portugalskej reštaurácii. Ochutnávame údajnú lisabonskú špecialitu, približný preklad znie niečo ako "rybička zo záhradky", sú to zelené fazuľkové struky v tempure. Chutia výborné. Ako hlavne jedlo si dávame čerstvú rybu na grile. Portugalci vraj konzumujú najviac rýb a darov mora na hlavu v Európskej únii.
Na ďalší deň ideme na hrad. Lisabon pôsobí zhora úžasné, pohľad na strechy tehlovej farby je nádherný. Ani hrad ani najstaršiu budovu v meste katedrálu Santa Maria Maior de Lisboa zemetrasenie neobišlo a boli niekoľkokrát rekonštruované. Zemetrasenie pripomínajú aj ruiny kláštora Convento do Carmo, ten skončil v troskách a už nikdy nebol obnovený.
Večer o siedmej máme zaplatený výlet loďkou. Z hotela vyrážame chvíľku po šiestej, metrom sa vezieme na konečnú, a potom pár zastávok električkou. Na zastávke čakáme dlho, nakoniec príde malá historická električka. To, čo je také príťažlivé v starom meste, tu pôsobí vzhľadom na množstvo čakajúcich ako výsmech. Cestou do dokov utekáme. S vyplazeným jazykom pribehneme s desať minútovým meškaním. "Nerobte si starosti," víta nás mladý Portugalec "všetko je v pohode". Mala plachetnica so šiestimi cestujúcimi vyráža na more. Za mostom pripomínajúcim Golden Gate zapadá slnko. Uvoľníme sa a necháme sa unášať vlnami..... všetko je v pohode.
