Pravdu povediac veľmi som neverila, že by sa medveď naozaj mohol objaviť.
Na druhý deň nášho výletu sme po raňajkách zbalili stany a ostatné veci, horko ťažko všetko napchali do kajakov a vyrazili na more smerom k ľadovcu na obzore.
Po krátkej desiatovej prestávke sme na brehu zbadali obrovského ľadového medveďa. Rozhliadal sa po raňajkách.
Ešteže sme v takom kľude neďaleko neho desiatovali. Skupina kajakov s namierenými fotoaparátmi mu nestála ani za pohľad. Po chvíli sa unudene otočil a pomaly sa škriabal do kopca, kým nám nezmizol z očí. Sprievodca Vladimír nás ubezpečil, že polárny medveď je veľmi dobý plavec. Vraj je ale veľká pravdepodobnosť, že do desiatich minút by ho zaujalo niečo iné. Takže v prípade nebezpečenstva stačí desať minút ozlomkrky pádlovať.
Po pol hodinke sme na skale pri ľadovci zbadali ďalšieho medveďa, už to začala byť nuda.
Od ľadovca bolo dosť chladno, začala som sa triasť od zimy, vtedy sprievodkyňa Katja vytiahla kajak na najbližšiu skalu vyčnievajúcu z vody a vyhlásila obedovú prestávku. Boli sme pripravení, prevarenú vodu sme mali v termoskách, sušené jedlo sme zaliali vodou, premiešali, zatvorili obal a po piatich minútach bol obed hotový. Okolo prechádzala väčšia loď, trúbili a mávali na nás, skupina bláznov v neoprénoch na skale v artických vodách je väčšia atrakcia ako tulene.
Na večer sme pristali v opustenom baníckom mestečku patriacom Rusom. Mesto opustili pred tridsiatimi rokmi z ekonomických dôvodov. Teraz tu už len skupinka asi piatich ľudí prevádzkuje hotel a sprevádza turistov. Opustené priestory, zhrdzavený polorozpadnutý prístav pôsobila depresívne. Našťastie sme sa presunuli ďalej a na lúke si rozložili stany.
Ráno nám Vladimír urobil VIP prehliadku opusteného mestečka. Keďže tu kedysi ako sprievodca pracoval, má všade prístup. Mesto bolo vybudované v sedemdesiatych rokoch ako ukážka sovietskej schopnosti prežiť aj na holej skale. Sídlisko, bazén, telocvičňa, knižnica, dom kultúry, kino, spoločná jedáleň a všetko zadarmo. Otázka prestíže pre toho kto sem mohol prísť pracovať. Samozrejme pod starostlivým dohľadom KGB. Pred vchodom do domu kultúry busta Lenina. V oknách opustených budov škriekajú čajky. Dokonca sa tu sem tam zelená tráva. Semená boli kedysi privezené z pevniny.
Keď sa nápis v azbuke hlásajúci "Svetu mier" vynorí spod snehu, miestni vedia, že prichádza jar.
Po obede sme opäť nasadli do kajakov a pokračovali v ceste. More bolo pokojné, plavba príjemná. Okolo lodí nám krúžili čajky a vtáky so zvláštnymi červenými hlavičkami. Pádlovali sme až do večera, prešli sme kus cesty. Tábor sme rozložili na peknom mieste pri vodopádoch.
V noci fúkal silný vietor, takže keď nás zobudili na hliadku, obliekli sme si všetko čo sme mali. Vonku bolo oveľa príjemnejšie ako sa zdalo v stane. Nakoniec nám bolo až príliš teplo. V tichu a kľude sme pozorovali okolie. K prameňu sa prišli napiť tri soby. Stáli sme od nich ledva 20 metrov.
Ráno bolo more divokejšie ako dni predtým, fúkalo a robili sa vlny. Po obednajšej prestávke vedenie rozhodlo, že už nebudeme pokračovať ďalej. Počkali sme na loď, ktorá nás odviezla späť do Longyearbyenu. Arktické dobrodružstvo bolo za nami. Čakali nás Lofoty.
