Neviem už presne ako nás to napadlo, asi sa jednalo o pomätenie zmyslov. Žial zdá sa, že sa jedná o trvalejší jav, ktorého sa nevieme dodnes zbaviť. Myslím, že to môže súvisieť so spomienkou z ranného detstva, keď som ukradla čokoládovú tyčinku svojej najlepšej kamarátke a ešte som aj klamala súdružke učiteľke. Následky neboli nijako kruté, ale to zahanbenie si pamätám dodnes.
Niektorí ľudia zjavne neprešli podobnou traumou, a preto im nerobí problém, tak úprimne vypliešťať oči a ukazovať čisté ruky. Neviem, či sa to dá docieliť pravidelným tréningom, alebo to treba vštepovať od detstva. Ak to druhé, tak my už máme po chlebe a naďalej sa budeme živiť poctivou prácou a platiť dane. Viac ma mrzí, že podobnému osudu sme vystavili aj naše deti. Tie naše reči, čo sa má a čo sa nemá, im môžu v nejakej kritickej chvíli riadne znepríjemniť a zbytočne skomplikovať život.
Patríme teda k tým chudákom, čo by nikdy neukradli susedovi kosačku ani pár melónov zo štátneho rozpočtu. Ale ak by sused ukradol kosačku nám, to by sme len tak nenechali. Môj muž nie je žiadny bitkár, ale toto by išiel vybaviť. A ja by som mu odvážne stála po boku.
Ak niekto potiahne nejaký ten cash zo štátneho, zostávame všetci doma. Asi sme to naozaj s tou výchovou pobabrali. A nielen my. Alebo sa ešte ukáže.
