Neviem ako, ale 18 rokov ubehlo, starší syn zmaturoval a odišiel študovať do Prahy. Obavy zo syndrómu prázdneho hniezda sa zatiaľ nepotvrdili, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé, máme doma ešte mladšieho syna, ktorého náročný tínedžerský vek nás dostatočne zamestnáva a po druhé, Praha je v podstate za rohom. Ale aj tak, pre rodinu, hlave pre jej ženskú časť je to náročné...svokra si aj poplakala. Moja mama nie, nemá na takéto veci čas, má ďalších štyroch vnukov, takže sa musí obracať a nie roniť krokodílie slzy.
Úprimne priznávam, má to aj pozitívne stránky: ukazuje sa, že 3/4 špinavého prádla našej domácnosti zaobstarával starší syn. Aj chladnička sa akosi pomalšie vyprázdňuje a po dome sa povaľuje ďaleko menej vecí. Na chvíľu som dokonca podľahla pocitu, že som na dovolenke. Po príchode z roboty som si ľahla k telke alebo si trochu pospala. Varili sme nanajvýš špagety a cez víkend išli do reštaurácie. Našťastie tento pocit nepretrval dlho, inak by sa z nás stali povaľači a z mladšieho syna odchovanec fast foodu.
Ale skutočne sme sa prebrali, až keď študent ohlásil príchod na víkend. V piatok sme dovliekli domov plné nákupné tašky a starostlivo premysleli obedové menu. "Ako za starých zlatých čias", hovorila som si pri pohľade do preplnenej chladničky. Celý víkend som prala, sušila a žehlila, v kuchyni sme sa striedali s manželom. Do Prahy sa syn vracal vyzbrojený domácou stravou a babkinými buchtami.
Keď prišiel druhýkrát, obed sme nachystali, ale už eufória nebola taká silná a na koláče a ďalšie zásoby sme akosi pozabudli. Keď sa chystal na vlak, rozhliadal sa, čo dostane so sebou. "No toto, aha, čo ostalo z obeda..." povedala som a prepadol ma pocit viny. Chudák, študuje v cudzine, strašne drie (matematická analýza nie je žiadna sranda) a ešte bude aj hladovať. Marek sa s tým v pohode zmieril, ale vo mne ostal zlý pocit. Nedávno som videla dokument, ako ženy v Bombaji navaria každý deň doobeda čerstvé jedlo a premyslený systém poslíčkov dopraví správny obedár správnemu manželovi do kancelárie na druhej strane mesta. Úžasný nápad, v hlave sa mi rodil business plán...
V stredu mi volala kamarátka, že jej manžel ide v piatok autom do Prahy, či nechceme niečo poslať. Ženská časť rodiny vyhlásila pohotovosť. Svokra piekla kačicu, moja mama bábovku a ja som varila polievku. Ešte sme prihodili pár drobností ako domáce lekváre, zavarené mäsko, oriešky, jablká, horkú čokoládu, navrch pár banánov a ešte kuchynské utierky (tie sa vždy zídu). "Úplne Vám šibe" skonštatoval môj manžel a odmietol priložiť ruku k dielu. Zapochybovala aj moja mama: "nepoviem, keby bol v Sýrii, ale v Prahe majú obchody aj menzy". Majú, pravdaže, naozaj je to nezmysel, veď si niečo kúpi alebo uvarí...no nič, auto už bolo nabalené a mierilo do Prahy.
Podľa nadšeného telefonátu usudzujem, že smutný internátny život zásoby jedla rozjasnili. Postupne sme sa ukľudnili, aj keď ho nikdy nepúšťame úplne s prázdnymi rukami. Úspešne zvládol prvé dve skúšky a aj zápočet z tej hroznej analýzy. Verím, že aj zásluhou domáceho kuracieho vývaru...
