Môj synovec bude mať za chvíľu osem rokov. Obzerá sa pozorne po svete a čerpá inšpiráciu. Pomaly pripravuje rodičov na ťažké chvíle puberty. Zatiaľ nenápadne. Češe sa na „Hamšíka“ a obdivuje svojho bratranca. Ten má pätnásť rokov, hrá futbal, drtí PlayStation a počúva rap.
Ale najviac túži po mobile. Zatiaľ je to pre neho vzdialená méta, rodičia ho múdro vychovávajú bez takýchto prístrojov. Má zistené, že toľko obdivovaný bratranec dostal mobil k desiatim narodeninám. Hľadá spôsob, ako posunúť túto hranicu, skúša šťastie u dedka:
„Dedko, Ty si mal koľko rokov, keď si dostal prvý mobil?“, pýta sa a dúfa, že získa vhodné argumenty pre diskusiu s rodičmi. „Šesťdesiatšesť“, odpovedá po chvíli rozmýšľania dedko. Má ho založený hlboko v skrini a vyťahuje ho iba pri zvlášť krízových situáciách.
Teraz vidí, že by mohol hlboko klesnúť v očiach svojho vnuka, a púšťa sa preto do vysvetľovania. Kedysi mobily neboli, keď sa s babkou prisťahovali do Prievozu, nebola tam ani pevná linka. Ak bolo treba, chodili až ku kaštieľu, tam bola široko-ďaleko jediná telefónna búdka. Chlapča vyvaľuje od prekvapenia okále a snaží sa to pochopiť.
Mlčky kráčajú domov, zdá sa, že chlapec sa s neexistenciou mobilov v dobe, nie až tak dávnej, ako tak zmieril. Prichádzajú k domu, dedko odomyká bránu a kráčajú hore schodmi. „No dobre“, prehovorí zrazu budúci teenager, „ale ako ste si posielali správy??“
Dedkovi sa zdá, že spomenúť telegramy alebo pohľadnice v dnešnej on-line dobe by bolo príliš archaické. To už radšej poštové holuby, tie by mohli zaujať.
