Každé ráno je u nás, mierne povedané chaos. Tesne pred odchodom zisťujem, že pes nemá v miske ani kvapku vody, Andrejovi sa záhadne stratili tenisky (jediné, ktoré si je ochotný obuť), neviem, kde mám kľúče. Manžel sedí už desať minút v aute pred domom a znervózňuje ma vytrubovaním, prípadne mi volá na mobil „Kde ste?“ Na poslednú chvíľu prehltnem, čo som chcela povedať. „Už ideme“, balím desiatu, zaháňam psa, Andreja vystrčím z domu a utekáme. Chaos. Takto to ďalej nejde, musím zmeniť prístup, vstanem skôr, pripravím všetko večer... s podobnými predsavzatiami idem z roboty.
Večer je všetko ako má byť, školská taška pripravená, oblečenie nachystané, topánky na svojom mieste. Manžel je na služobke, moje auto v oprave, musíme ísť trolejbusom. Rátam s tým, a preto vstanem skôr. Mám dosť času, vykladám riad z umývačky, skladám prádlo, pilujem si nechty... Dokelu, to je toľko hodín? Andrej zíva v kúpeľni a pomaly (veľmi pomaly) sa oblieka. „Toto tričko si nedám, chcem to modré.“ Poznám ho, je veľmi tvrdohlavý, bude rýchlejšie, ak dostane čo chce. Ale modré tričko som včera prala a ešte úplne nevyschlo, vyťahujeme fén...skrátka dopadlo to tak isto ako včera. Chaos.
Dobre, tak inak, nový plán. Ráno ich dostanem z domu a ja sa vychystám až potom. Ale to znamená, že môžem vstať až o siedmej, veď mám dosť času. Sme tam kde sme boli. Manžel v aute pred domom a my s Andrejom vyklepávame antuku z tenisiek, ktoré musí mať na telesnú. Potom sa Andrejko pozerá zasnene z okna, až kým ho nepreberiem revom: „Andrej, škola!“
Rozmýšľam, ako to funguje v iných rodinách. Predstavujem si to ako v americkom filme: upravená manželka (namaľovaná, vo vysokých topánkach) máva odchádzajúcej (nie zbesilo utekajúcej) rodinke a vracia sa do super uprataného domu. V pohode si vypije kávičku a prečíta noviny.
Manželova kolegyňa má dve malé deti, narodené rok po sebe. Pracuje ako manažérka v konzultačnej firme, zdá sa, že zvláda všetko, deti, robotu...priamo z pôrodnice riadila niektoré projekty. „Ako to robí?“ pýtam sa manžela. Pozerá zamyslene na mňa: „vieš, ona je taká zorganizovaná." „Zorganizovaná??“ To zvládnem, mám vysokú školu, manažérsku pozíciu, absolvovala som školenie z time manažmentu. Všetko je otázka dobrého systému. Večer všetko pripravím a vstanem skôr. Ráno ma medzi dverami zaskočí starší syn: „Mami, potrebujem peniaze do školy“, šprintujem hore schodmi a zháňam eurá. Mladší syn stratil električenku, prevrátime pol domácnosti, kým ju nájdeme vo vrecku nohavíc, ktoré mal včera. Ako a prečo sa električenka premiestnila z peňaženky do nohavíc neviem. Možno keby som bola dobre zorganizovaná, tak takéto veci predvídam. Zatiaľ iba chaosím.
PS. Tento príbeh je starý niekoľko rokov, už sa situácia u nás zlepšila. Nenašla som nijaký zázračný recept, iba deti vyrástli a postupne odchádzajú z domu. Aj keď minule nás mladší syn zaskočil. Ráno nevedel nikde nájsť školskú tašku. Nakoniec si spomenul. Zabudol ju v Auparku, v kine.
