Môj syn je v tom majster.
Podvečer som ho našla v kuchyni, ako čosi usilovne píše, či skôr opisuje z tabletu. Ukázalo sa, že píše čitateľský denník, mali prečítať Janu Eyrovú. Nepáčilo sa mi, že miesto prečítania knihy hľadá obsah na internete a už som chcela začať moralizovať, ale nakoniec som iba povedala: "Jedinou otázkou zistím, že si tú knihu nečítal". Mykol plecom. Buď si je istý, že pani učiteľka nepôjde do detailov alebo bol obsah knihy na internete taký podrobný, že sa nedá nachytať. Alebo je aj pani učiteľke jasné, že pätnásťroční chlapci nebudú čítať Janu Eyrovú a nebude sa tým príliš zaoberať. Toto sa mi zdá najpravdepodobnejšie, ale potom vôbec nerozumiem, čo sa "povinným" čítaním sleduje.
Veľa dnešných detí nečíta vôbec, a ani sa tomu príliš nečudujem, majú toľko iných lákadiel. Len mi je to ľúto, pretože pre mňa spomienky na detstvo sú aj spomienky na knihy. Hovorí sa, že treba ísť príkladom, ale mám vyskúšané, že to nie vždy stačí. Môj manžel číta za každých možných okolností, ja tiež dosť často a náš starší syn je na tom podobne. Ale mladšieho nevieme nijako motivovať. Skrátka nečíta, od určitého veku takmer vôbec. Kým bol mladší, odohnali sme ho od televízora alebo od počítača pomerne ľahko, ale odkedy má internet v mobile, na knihy už neostáva čas. Je pomerne dobre informovaný, má prehľad o politickej situácii a dianí vo svete, minule so mnou zasvätene diskutoval o Kotlebovi. V porovnaní s ostatnými deťmi, trávi veľa času vonku, hrával futbal a teraz basketbal, a tak si hovorím, že nemôžeme chcieť všetko.
"Tak to skúsme, o čom je tá kniha?" spýtala som sa, keď dopísal. Podrobne zreferoval obsah knihy, ale nijaké hlbšie pochopenie Janinho konania alebo myslenia tam samozrejme nebolo. Dostali sme sa až k prekazenej svadbe s pánom Rochesterom. Vedel, že sa nemohol oženiť, pretože už ženu mal. "A čo s ňou bolo, kde bola?" vypytovala som sa. "Zavretá na povale, pretože jej preplo" už viac nemienil venovať svoju pozornosť klasickej literatúre a išiel si hľadať niečo pod zub.
Možno by bolo treba zvážiť výber "povinných" kníh, aby bola aspoň aká taká šanca, že deti oslovia. Ostáva mi len dúfať, že v škole budú o tej knihe diskutovať, skôr sa ale obávam, že povinné čítanie je len forma, obal, ktorý sa tvári zmysluplne, ale vnútri nie je nič alebo len veľmi málo. Ako celé naše školstvo.
