Téma poslankyne, ktorá sa nedostala s dieťaťom do rokovacej miestnosti parlamentu, rezonuje v tejto spoločnosti viac a dlhšie ako som čakala. Úprimne nechápem prečo. Táto krajina je sto rokov za opicami čo sa týka vytvárania vhodných podmienok pre rodičov s malými deťmi, o skutočnej podpore matiek, ktoré sa vracajú po materskej dovolenke ani nehovoriac. Pokiaľ sa nevraciate na miesto, kde Vás dobre poznajú, máte malú šancu slušne sa zamestnať. Ak požiadate o skrátený úväzok, prípadne o iné výhody, zamestnávateľ často siahne po osvedčenej zbrani: po organizačných zmenách. Takže téma, za ktorú bojuje pani poslankyňa je síce cool, ale matkám (alebo otcom), ktorí sa starajú o malé deti návrat do práce neuľahčí.
Ďaleko škandálnejšia, ako nepustenie kojenca medzi poslancov, mi pripadá správa, že si rodičia museli v deň zápisu do predškolských zariadení riadne privstať. Niektorí vraj stáli pred škôlkami už o tretej ráno, aby mali šancu dieťa do škôlky dostať. Tretina detí sa vraj do škôlok nedostane vôbec. Toto je podľa mňa agenda, kde by sa zišla pomoc pani poslankyne. Aj keď uznávam, že keď nebudú škôlky, bude asi viac rodičov, ktorí budú navlačovať svoje deti do roboty. Otázne je, koľkým to u zamestnávateľa prejde.
Mojej sestre práve končí materská dovolenka. Strávila na nej s tromi deťmi osem rokov. S malou dušičkou ide za personalistkami, rozmýšľa či vôbec spomenúť požiadavku skráteného pracovného úväzku. Bez neho to ale s tromi deťmi asi pôjde ťažko. Mohla by použiť model pani poslankyne, najmladšie dieťa zobrať do náručia, staršie za ruky a hrdo sa pokúsiť prejsť turniketom banky. Nemajú vari jej deti právo byť s matkou v práci? Zamestnávateľ asi nebude veľmi ústretový tomuto modelu a úprimne, medzi nami, s deťmi v práci neurobí vôbec nič. Poznám to z čias, keď po skončení vyučovania prichádzal za mnou pravidelne môj mladší syn. Kým mu začal futbal, trávil čas so mnou v kancelárii. V priebehu pol hodiny sa ma potreboval päťkrát niečo opýtať, niečo mi ukázať, ísť do automatu na horúcu čokoládu, potom bol zase hladný a podobe. Až keď odišiel na futbal, mohla som sa venovať opäť práci. Takže asi som staromódna, ale nie celkom chápem, ako si niekto predstavuje pracovať s deťmi. Iste sú také povolania, ale veľká väčšina ich taká nie je.
Myslím, že by bola záslužnejšie, keby pani poslankyňa, keď už chce bojovať za práva rodičov, otvorila agendu predškolských zariadení, poukázala na ich nedostatok, navrhla riešenie. Pokúsila sa presadiť akceptáciu čiastkového úväzku pre rodičov s malými deťmi, navrhla spôsob, ako takýchto zamestnancov pre zamestnávateľov zatraktívniť (špeciálne bonusy alebo daňové úľavy napríklad). Ak takéto niečo urobí, budem jej tlieskať. Ale mám trochu obavy, aby jediným víťazstvom celej tejto kampane nebolo iba pár kojencov v parlamente. A to sa mi zdá málo.
