Kde začať, in medias res? Len kde presne? Január 1988. Ochorela si. Pamätám si, keď som ti ráno chcela dať ahoj. Ledva si na mňa pozrela. Viečka si mala ťažké a okolo úst zaschnuté sliny. Vedela si kto som a chcela si byť milá, ale, buď pod vplyvom liekov alebo choroby si nebola schopná otvoriť oči a usmiať sa na mňa. Ležala si pod velkov perovou, poctivo napáranou perinou, na čele si mala kvapky potu. V chodbe sa nekúrilo. Bol rok 1988. Žiadne zateplenie, žiadne plastové okná.
Mala si horúčku a bolo ti zle. Babka zavolala sanitku. Lekár skonštatoval, že je to chrípka, neviem čo ti predpísal a odišiel.
Bolo to stále horšie. Sobota večer. Znovu prišla sanitka. Ja neviem ako to presne bolo, mala som 9 rokov. A ty 36.
Zobrali ťa do nemocnice. Na druhý deň všetko po starom. Neboli smartfóny. Niekto zazvonil. Prišla poštárka. Prišiel telegram. Dedko stál v chodbe a počúval, čo mu hovorí.
Potom sa naklonil dopredu a oprel si predlaktia o parapet. Čelo položil na ruky.
Nikto mi nemusel nič hovoriť. Asi som bola v šoku . Nič som necítila, len som sledovala dedka a potom postupne ostatných, babka, krstná, brat....
Keď mi došlo čo sa stalo, keď som pochopila ten fakt, veľmi som plakala, plakala som tak, že sa mi zdalo, že nikdy neprestanem.
Ona neumrela, však? Ona niekde je, niekde ďaleko. Prečo si išla preč?
