Julla a ja

-Nazdar!- pozdravila s úsmevom,-Čauky!-odzdravila som pobavene,-Ako sa máš?-spýtala sa jednoducho,-Zle som sa vyspala a ty?- poznamenala som prchko-Celkom fajn, len ma to slnko zabíja!-usmiala sa.Potichu som si zapálila cigaretu a šli sme pomaly do školy. Samozrejme bolo asi päť minút po zvonení. Všetci naši spolužiaci stáli vonku pred triedou a pozerali na nás. Neznášala som tie pohľady, vždy našli niečo na mne alebo Julle, čo im bolo k smiechu. Bolo to však od nich dosť detinské a tak sme sa to snažili ignorovať a keď zbadali, že nás to maximálne netrápi tak s tým prestali.S Jullou sme boli dobré kamarátky, moc sme sa nepoznali pretože som prestúpila z inej školy a bola som dosť tichá. Nuž ona ma zmenila. Hovorili sme si všetko, teda aspoň ja jej, ona mi na oplátku hovorila o chalanoch v jej živote, o sklamaniach, ale nikdy nezašla až do detailov. Nikdy som to z nej neťahala, pretože som vedela, že je niečo o čom nechce hovoriť. Každú prestávku sme sedeli vonku na lavičke a zhovárali sa o veciach, ktoré nám boli len na smiech. Mnohokrát sme sa až dusili od smiechu a mnohokrát sme len ticho sedeli a sledovali poniektoré namyslené detská, ktoré vychádzali z bufetu.-Nad čím rozmýšľaš?- spýtala som sa potichu,-Mali by sme niečo cez víkend podniknúť.-odpovedala,-Čo také???- spýtala som sa dosť prekvapene,-Príď k nám do Smoleníc.-povedala a pozrela na mňa-A čo tam?-nechápala som,-Neviem niečo spáchame a aspoň ťa spozná moja rodina.-poznamenala-Ty o mne rozprávaš doma?-neveriacky som sa na ňu pozrela-No len som poznamenala,že mám fajn kamarátku,tak by ťa chceli spoznať.-povedala potichu,-Aha... tak fajn!-zrazu som povedala.A opäť sme sedeli potichu na lavičke, každú prestávku, deň čo deň.Jarné počasie nás tešilo viac a viac. Stále som však nevedela čo ma cez víkend čaká a aj keď mi Julla povedala, že má už plány na víkend trochu ma to vydesilo.-No čo si to pripravila na víkend?-moja neistá otázka ju rozosmiala,-Uvidíš...nepýtaj sa!-odpovedala-Rada by som to vedela, nech viem čo ma čaká....-zúfalo som poznamenala,-Pôjdeme do baru, dačo popijeme, zbalíme zopár chlapov a tak...-usmiala sa,-Aha fajn a čo potom?-opäť neistá otázka,-Nevypytuj sa stále, prídeš a uvidíš...nechaj sa prekvapiť!-povedala už trochu podráždene.Tak som dala s tým pokoj, veď týždeň bol ešte len na začiatku a tak som sa upokojila myšlienkou čo bude asi na praxi.-Nechce sa mi ísť na prax...-povedala som unudene-A komu sa chce?-odvrkla-Neviem,ale mne určite nie...-sykla som-Fu...nech je už víkend...absolútne sa mi tu nechce byť....-odfúkla zúfalo.Zostala som ticho,lebo som vedela, že nemá zmysel rozoberať plánovaný víkend. A tak sme len sedeli a nechali sa hladiť slnečnými lúčmi. Deň čo deň až prišiel dlho očakávaný víkend.Vzala som našim auto, naložila som do neho veci a povedala som im, že sa vrátim v nedeľu večer. Naštartovala som a pomaly som vycúvala z chodníka. Na cestách neboli žiadne kolóny, v Smoleniciach som bola zhruba za tridsať minút. Vtedy som ešte netušila aké veci sa dozviem o mojej kamarátke. Stretli sme sa v jednom podniku s názvom Alibaba, hneď som si objednala kávu lebo som mala pocit,že asi každú chvíľu zaspím. Sedeli sme v krásnych modrých kreslách a potichu sme pili kávu. Sem tam jedna z nás škrkla zapaľovačom. Jula hľadela do prázdna, jej pohľad bol nesústredený a nič nevyjadroval. Zrejme nad niečim uvažovala, ale na nič som sa jej nepýtala. Dnes bola neobyčajne nesústredená akoby ju ničo trápilo.-Čo ti je?-už som to nevydržala,-Nič, prečo?-odpovedala,-Niečo ťa trápi?-spýtala som sa,-No....vieš....moja rodina je...trochu divná....-povedala pomaly,-A čo s tým? Každý je nejaký!-ubezpečila som ju,-No to áno,ale ta moja je až priam desivá...ide z nej strach...-povedala smutne,-Na to si ako prišla?-usmiala som sa,-Sama uvidíš keď ich všetkých zbadáš....-dopovedala a znova neprítomne pozerala do steny.Dopili sme kávu a išli sme k autu. Jej pohľad teraz naznačoval strach. Neviem čoho sa bála, ale zrejme toho, že sa zľaknem jej rodiny. Celu cestu mi hovorila kadiaľ mám isť a ak mám povedať pravdu sama by som tam asi nikdy netrafila. Išli sme po kľukatej ceste, okolo nás samé stromy porastené machom, no ani stopy po lesnej zveri. Prišli sme ku krásnemu veľkému domu. Mal veľa okien a na parkovisku stáli dve športové autá. Sánka mi padla až na kolená. Keď Julla zbadala môj výraz začala sa smiať.-Waw!-povedala som v úžase,-Čo je na tom waw?-spýtala sa pobavene-Ten dom!To prostredie!-stále som nevychádzala z úžasu,-No keď myslíš?-vzdychla si-Pôjdeme ti zaniesť veci do mojej izby!- -Ok!-Vybrala som z kufra svoju batožinu a niesla som ju hore schodmi. Vstúpili sme dnu a stále som bola vo väčšom úžase. Dom mal drevené obklady po stenách a veľké koberce lemovali celú dlhú chodbu. Veľké drevené schody sa pyšne týčili uprostred. Bolo to ako v rozprávke. Vyšli sme hore po nich, kráčali sme po ďalšej dlhej chodbe až sme prišli na koniec. Boli tam veľké drevené dvere, Julla ich otvorila. Izba mala veľa okien,v strede stála obrovská posteľ a kúsok od nej stáli dve skrine, na stenách neboli žiadne obrazy ale jedno veľké zrkadlo s robustným starým rámom. Vošli sme dnu, položila som si veci k jednej zo skríň a pozrela som na Jullu.-A čo teraz?-spýtala som sa-Si hladná?-dvihla obočie-Ani nie....najedla som sa doma lebo ma mama nechcela skôr pustiť-usmiala som sa,-Ešte nie je nikto doma....-poznamenala a pozerala do zeme,-No aspoň mi môžeš ukázať okolie...teda ak ťa to nebude nejako otravovať?-opatrne som zhodnotila situáciu,-Nie, bez problémov...tak poďme!-kývla hlavou.Vyšli sme von, tentoraz však cez zadný východ. Pohľad, ktorý sa mi naskytol bol priam uchvacujúci. Obrovská trávnatá plocha skôr budila dojem lúky než záhrady. Kráčali sme cez celú tú plochu až k stromom,trochu ma vydesil pohľad medzi ne. Z lesa vychádzala nepríjemná zima. Julla si však nevšimla, že som zastavila.-Kam to ideš?-zdesene som sa spýtala,-Ukázať ti okolie?-pozrela na mňa nechápavo,-A musíme ísť do toho lesa?-potichu som povedala,-Len poď....uvidíš niečo o čom viem len ja a moja rodina....nik iný o tom nevie a nik tam nechodí...je to totiž ešte náš pozemok....-riekla a kráčala pomedzi stromy.Veľmi neochotne som išla za ňou. V žilách mi tuhla krv, keď som si všimla, že v lese je mrazivá zima. Každý môj nádych bol jasne počuť a každý môj výdych bol jasne vidieť. Kráčali sme asi pol hodinu až sme prišli na miesto, ktoré mi vyrazilo dych. Bolo to neuveriteľné, stáli sme na skale a pred očami sa mi vŕšil veľký vodopád.-Je to nádherné!-povedala som očarene,-To teda je a to si nevidela v lete.-usmiala sa Julla.Nič som jej na to nepovedala, chcela som si tú neobyčajnú chvíľu vychutnať naplno. Sedeli sme na tej skale až kým sa úplne nezotmelo. Nebolo pomaly vidieť na krok.-Mali by sme ísť!-šepla Julla,-Asi umriem od strachu v tom lese...-skonštatovala som,-Neboj sa len sa drž pri mne!-stále šepkala,-Budem sa snažiť!-prisľúbila som.Znova sme vošli do lesa,teraz to bolo ešte strašidelnejšie ako cez deň. Mesačný lúče prenikali pomedzi koruny stromov, začula som nejaké kroky. Zastavila som, aby som sa obzrela ale nikoho som v tej tme nevidela, tak som sa ponáhľala za Jullou, ktorá bola dosť predo mnou. Stále som počula tie kroky, ale snažila som sa ich ignorovať. Zrazu som pocítila silný náraz do chrbta, skríkla som a padla na zem. Julla sa obzrela a rozbehla sa za mňou. Pomáhala mi späť na nohy a pritom hľadela do tmy a krútila hlavou.-To nie je žiadna srnka...si hádam slepý?-rozčuľovala sa,-Zatiaľ vidím ešte dobre!-ozvalo sa z tmy,-Tak prečo si ju zrazil k zemi?-skríkla,-Neodolal som...nevedel som, že je s tebou...-odpovedal záhadný hlas-Ako dlho si ju sledoval?-zašomrala,-Hneď čo som ju zacítil....chvíľu-prezradil-Tak si daj spiatočku a zmizni!-zrevala Julla na záhadný objekt schovaný v tme.-Dobre si ju stráž...je ju cítiť na sto honov!-povedal, zašuchotali kroky a bol preč.Julla na mňa pozrela a rozčúleným výrazom.-Povedala som ti drž sa za mnou!-zasyčala-Snažila som sa....nepoznám to tu...a nevidím dobre v tme ako ty?-podráždene som sykla,-Fajn....si v poriadku?-nakoniec sa spýtala-Hej až na môj chrbát....živá a zdravá!-poznamenala som s optimizmom,-Tak pôjdeme!-povedala potichu, takmer som ju nečula.Konečne sme vyšli na lúku za domom, stále som mala pocit že nás niekto sleduje, ale nemala som odvahu obzrieť sa. V dome sa svietilo, ako sme sa približovali videla som v obývačke siluety postáv. Vyšli sme hore na terasu a Julla otvorila dvere a vstúpila do nich. Ja pochopiteľne za ňou. Naposledy som sa obzrela a keď som pozrela pred seba po prvýkrát som videla Jullinu rodinu. Všetci si boli taký podobný, ale zároveň taký odlišný, všetci mali snehovo bielu pokožku,líšili sa len farbami očí a vlasov. Hladeli na mňa akoby som niečo vyviedla.-Dobrý večer!-slušne som pozdravila-Vitaj u nás!-uvítal ma veľmi pekný mladý muž-Ehm...Naďa...toto je môj otec...Sebastian!-povedala opatrne Pokúšala som sa tváriť pokojne, aby si nikto nevšimol moje prekvapenie, no Julla pokračovala.-Toto je moja mama...Lea...-ukázala na mladú a peknú ženu,-Teší ma!-povedala som, Julla pokračovala ďalej,-Môj brat Filip...-škaredo na neho zazrela,cítila som ako sa červenám, tak krásneho chalana som ešte nevidela-Ehm...Ahoj...!-povedala som potichu a hneď som sklopila pohľad smerom k zemi, Filip sa ani neuráčil odzdraviť otočil sa na päte a odišiel,-To si nevšímaj....-šepla mi Julla -A toto je moja sestra Nella--Ahoj!-pozdravila som -Ahoj,rada ťa spoznávam...Julla o tebe toľko hovorila...-usmiala sa.Usmiala som sa aj ja. Chvíľu sme tam stáli a civeli na seba a potom Julla povedala.-Ideme sa najesť von!-Pohla sa smerom k dverám a otvorila ich. Hneď som ju nasledovala a už sme sedeli v mojom aute.-Kam najesť?-pozrela som sa na ňu prekvapene-Doma nie je čo jesť....-odvetila Tak sme išli do jednej reštaurácie dolu do dediny,bolo mi dosť čudne, keď si Julla nič neobjednala.-Ty nebudeš jesť?-spýtala som sa-Nie, diéts...som tlstá ako prasa-usmiala sa-Aha!-usmiala som sa aj ja.V tom momente som si uvedomila, že ona ani v škole nedesiatuje. Bolo to divné, len tak tam sedela a pozerala odprázdna. Keďže som bola hladná ako vlk všetko som to nahádzala do seba. Samozrejme prišlo mi trochu zle. Zaplatili sme účet a vyšli sme von z reštaurácie. Začínalo pršať, všade bolo hrobové ticho, iba sem tam bolo počuť zahúkať sovu. Pri vspomienke na udalosť v lese ma striasla zima, hoci vonku bolo príjemne.-Je ti zima?-ozvala sa Julla-Nie...len som si spomenula na ten les....-zahundrala som-Aha...-zašomrala-Čo to bolo?-spýtala som sa opatrne-Mara-akoby zakašľala-Mara?-zvedavo som pozrela na Jullu-Mara je môj expriateľ a sem tam sa potuluje okolo nášho domu-povedala stručne-A prečo ma udrel?--Asi si myslel že ma naháňaš....-usmiala sa-Jasné, hlavne, že som ti nestačila...-uškrnula som sa-Kam ideme teraz?--Do Alči...aj keď neviem či je to dobrý nápad....-poznamenala stroho.Nevravela som nič, aj keď som chcela. Alča bola hneď za rohom, na to že bol piatok tam bolo plno. Bolo tam kopec mladých chalanov a báb. Postavila som sa k autu a čakala som ako sa Julla rozhodne.-Počkaj tu a nikam nechoď!-rozkázala a vbehla dnu do baru.Tak som tam len stála a sledovala ľudí naokolo. Sem tam na mňa niekto zazrel, ale bolo mi to fuk.Rozpršalo sa a Julla sa stále nevracala. Zrazu som zazrela Julliného brata Filipa. Kráčal s malou skupinou chalanou obďaleč mňa, všetic na mňa zízali akoby ma chceli zjesť. Filip im niečo povedal a zastavil. Jeho priatelia vošli do baru a Filip kráčal ku mňe. Celá jeho osobnosť ma rozpaľovala. Bol neuveriteľne pekný, jeho oči boli svetlo modré ako nejaké dve jazierka. Ako sa tak ku mne približoval naše pohľady sa spojili v jeden.-Čo tu robíš?-spýtal sa odmerane-Ehm..čakám Jullu....-odpovedala som a sklonila som hlavu-Kde je?-sykol na mňa-V bare...-potichu som odpovedala-Teba tu nechala samú stáť?-zrazu zmenil tón -Povedala že hňeď príde-stale potichChvíľku sme tam stáli potichu,Julla stále nikde a už som začínala byť dosť nervózna.Filip prešľapoval z nohy na nohu a ja som vedela, že mu nie je povôly tam stáť so mňou.-Nemusíš tu so mňou stáť...-povedala som po chvíly-Prečo nie?-spýtal sa prekvapene-Lebo vidím,že ti to nie je príjemné stáť tu so mňou--Ako môžeš vedieť čo mi je príjemné a čo nie?-spýtal sa-Neviem, ale vyzerá to tak...-poznamenala som-Máš pravdu....nevieš....-odvrkol-Ale dokážem si skvele domýšlať...a usúdila som, že to pre teba nie je bohviečo, keď si nebol schopní ma ani pozdraviť keď nás Julla zoznámila....a tak-vytrúsila som zo seba-Aha....-zostal zarazený-Čo?-nechápala som-Robíš unáhlene závery!-poznamenal úprimne-Ale, že o tom neviem...-odvrkla som-Veď som ti vravel, že nevieš...-uškrnul sa-Snažíš a byť vtipný?-podráždene som sa na ňeho pozrela-Nie ja som vtipný....-pyšne sa uškrnul-Nie, nie si...ani trochu....-povedala som vážne-Tak ty sa teraz budeš hrať na urazenú len preto, že si robím srandu?-zvážnel.Na jeho otázku som mu nebola ochotná odpovedať, Julla stále nechodila a ja som bola mokrá. Stále tam stál a civiel na mňa. Bola som nervózna z jeho prítomnosti a opäť ma striasla zima. V tom si stúpol bližšie ku mňe. Pozrela som sa na neho, ale on hladel niekam do davu.-Je ti zima?-spýtal sa-Trochu...ale naozaj len trochu...-uškrnula som sa-Nechceš sa ísť prejsť?-zahladel sa na mňa.Nevedela som čo mam na to povedať, veď sme sa nemali ani o čom zhovárať.-Ehm...vieš, keď Julla zbadá, že ju tu nečakám tak sa asi zlakne...-uvažovala som , Filip sa otočil a zamával na jedného chalana. Niečo mu pošepkal do ucha a ten s zozbehol bo vútra.-Tak a už sa nebude báť...-usmial sa na mňa a ja som mu nervózne úsmev opätovala.A tak sme sa išli prejsť. Kráčali sme potichu ani jeden z nás nevedel čo má povedať. Až po chvíly.-Takže ty si Naďa...-poznamenal-Už to tak vyzerá...-zahundrala som-Kolko máš vlastne rokov?-spýtal sa-19- uškrnula som sa -A ty?--Ja 21 -pozrel na mňa-A ako dlho?- neviem ani ako ma táto otázka napadla-No.....nejaký ten piatok to už bude...- usmial sa-Čo?- začala som sa strašne smiať-Na čom sa smeješ?-nechápal-Nečakala som....že mi odpovieš na takú otázku....-pozrela som sa na neho a on pozeral na mňa-Ak mám odpoveď odpoviem....-šepol.Kráčali sme tmavými ulicami, nevedela som, kde sme ale vôbec som sa nebála až do určitéj chvíle. V jednej naozaj tmavéj uličke sa zbehla malá skupina nejakých chalanov. Vtedy som sa začala báť. -Nemôžme sa otočiť a ísť späť?- spýtala som sa s viditeľnými obavami-Neboj sa nespravia nám nič....-uisťoval ma Filip-Heh...naozaj?-neveriacky som sa uškrnula-Áno...ver mi...neublížia nám...skúsili by sa ťa dotknúť!!!-odpovedal mi.Neveriacky som sa na neho pozrela a neverila som tomu čo som počula. Všimol si to a opatrne sa na mňa usmial. Stále som z ňeho nespúšťala oči.-Čo je?-pozrel na mňa-Čo si to povedal?-uškrnula som sa-Že nám neublížia?-pozrel na mňa spýtavo-Nie to som nemala na mysly...prekvapilo ma niečo iné...-zrazu som sa zasekla-Čo ťa prekvapilo?-zastal a svojim pohľadom ma doslova prepichol-No to, že...skúsili by sa ma dotknúť...-pozerala som sa do zeme-A čo je na tom...?-nechápal-Prečo si to povedal? Tebe môže byť úplne jedno či sa mi niečo stane.-odsekla som-Ale nie je...Julla by ma zabila...-prevrátil oči.V tom akoby ma niečo udrelo. Očakávala som zrejme veľa, keď som si myslela, že by som sa mu mohla páčiť. Zrejme aj to iskrenie medzi nami som si domýšľala. Po jeho odpovedi som absolútne skysla. Moja nálada polkesla na bod mrazu neuveriteľnou rýchlosťou. Kráčali sme ďalej tmavou ulicou a dav sa približoval.Stále som sa bála viac a viac. Prechádzali sme okolo a celá partia sa ticho na nás dívala, pomaly sa vo mne začalo to neznesitelné napätie uvolnovať, keď zrazu jeden z nich na mňa zvreskol až som nadskočila.-Čo kočka, pohrajema sa spolu?- ozval sa drsný napitý hlasNeodpovedala som. Vedela som, že by to rozpútalo len zbytočný konflikt a bála som sa. Ako sme tak kráčali niekto ma chitil za ruku a potiahol ma. Otočila som sa a zbadala som mladého podguráženého chalana.-Nechytaj sa ma!- zvreskla som a pokúšala som sa vytrhnúť moje zápästie z jeho ruky.-Pusť ju!-zavrčal na neho Filip-Prečo by som mal...len sa spolu pohráme.-oznámil a začal sa smiať-Pusť ju!-zavrčal ešte hrozivejšie-Nebojím sa ťa a nemienim ju pustiť.-odvrkol-Poslednýkrát ti hovorím PUSŤ JU!-varoval ho Filip-Nie!-odpovedal na jeho varovanie.V tom ho Filip chytil pod krk takou silou, že sa v momente dusil. Pustil mi ruku a ako som sa bála ustupovala som. Zachytil ma nejaký ďalší chalan z tej partie a zozadu ma chytil pod krk.-Pusť ho!- zvreskol na Filipa a ten sa obzrel, v momente ho odhodil dobrý kus od seba na zem.-Chceš mať problémi?-spýtal sa podráždene Filip-Nie to ty chceš mať problémi.-oznámil mu s panikou v hlase-Pusť ju a neublížim ti.-skúšal to po dobrom-Nie!-zvreskol-Naozaj?-Filip nadvihol jedno obočieChalan začal nervózne prešliapavať. Filip sa začal k nám približovať,ako to spozoroval ten chalan, jeho zovretie okolo môjho krku zosilnelo, začal ma dusiť. Zalapala som po vzduchu. Ako to Filip zbadal v momente prestal myslieť. Rozbehol sa za chalanom a on ma v tom ľaku tak silno a prudko hodil o zem. Pád som sa snažila stlmiť rukami a zaťala som päste, no však pri mojej šikovnosti som padla a štrk na ceste mi spálil hánky a ľavej ruke.-Au!-zaskučala som.Než som sa zchopila zo zeme mi pomáhal Filip. Z hánok sa mi valila krv a strašne ma to pálilo. Filip mi podal servítok a ani sa na mňa nepozrel, až keď som si ruku zabalila do servítkov.-Ďakujem!-trochu oneskorene som poďakovala za servítky-Nemáš za čo! Je ti niečo?-ustarosteným hlasom sa spýtal-Až na tú ruku nič.-odpovedala som-Mrzí ma to!-začal sa s lútosťou ospravedlňovať-Hej!.... Nič sa nestalo!-pozerala som do zeme-Julla ma zaškrtí, keď zistí do akého nebespečenstva som ťa dostal.-povedal zúfalo-Julla o tom nemusí vedieť...jednoducho bolo mokro a ja som sa šmikla a padla som...-vysypala som zo seba-Čo?-pozrel na mňa-Čomu si konkrétne nerozumel?-uškrnula som sa-Julle som ešte nikdy nekamal.-potichu povedal-Všetko musí byť po prvýkrát-usmiala som sa.Filip sa na mňa vďačne usmial a ja som mu úsmev opätovala. Mal pred Jullou veľky rešpekt, aj keď bol od nej starší. Chvíľu sme stáli na mieste a pozerali sme sa na seba. Striasla ma zima. Bola som premočená do nitky.-Je ti zima?-spýtal sa potichu-Áno je.-potichu som odpovedala a stále som mu hladela do očí-Chceš sa už vrátiť?-položil mi ďalšiu otázku a prehadzoval mi cez ramená jeho bundu-Nie-pozrela som na neho.Nechcela som zahodiť túto chvíľku. Naše tváre boli tak blízko. Strašne silno sa zorpršalo a ako som mala zaklonenú hlavu, aby som mu videla do očí, dažďové kvapky ma nežne hladili po tváry. Rukami, ktoré mal okolo mojích pliec, si ma pritiahol bližšie k sebe. Zatvorila som oči a ešte viac som zaklonila hlavu, slastne som vychutnávala hladenie kvapiek. Zacítila som jeho dych veľmi blízko svojho krku, ale oči som neotvorila, aby som zistila ako blízko. Nežne a pomaly mi špičkou nosa prechádzal po tepne, a potom mi na ňu priložil svoje chladné a mokré pery. Svojimi rukami som pomaly prechádzala po jeho rukách. Trochu uvolil zovretie a minimálne si ma od sebe odtisol. Pozrel mi hlboko do očí a ja som v nich videla utrpenie. Nevedela som prečo,ale mala som pocit, že je to kôli mne. Pozrela som do zeme a opäť do jeho očí.Stále ten istý phľad. Jemne som ho pohladila po líci dlaňou a on mi ju svojou zadržal, aby som ju neodtiahla.Chitil mi ju a do dlane mi vtisol bosk, potom si ju priložil naspäť na líce. Nežne sa na mňa usmial a krásne ma poboskal na pery. Zakrútila sa mi hlava. Pozrel sa na mňa a než som sa stihla spamätať opäť ma poboskal. Bolo to nádherné. Nikdy ma nikto takto nepoboskal, tak nežne, tak romanticky a tak chladne. Jeho pery chladili moje rozpálene pery, úplne som sa rozplývala,keď v tom som začula Jullin hlas.-No to snáď nie!-neveriacky zvolala.V momente som sa od Filipa odtrhla a nastrašene som sa pozrela na Jullu.Bolo na nej vidieť, že je maximálne vytočená. Nevedela som čo mám povedať a tak som radšej mlčala.-To si ako predstavuješ!-zvreskla zrazu a pritom sa pozerala na Filipa-Julla ja....mali by sme si to vysvetliť doma.-povedal autoritatívne-Fajn!-kričala Julla.Cesta k autu rýchlo ubehla a ja som si sadla čo najrýchlejšie za volant. Naštartovala som, Filip si sadol ku mne dopredu,keď som sa na neho vyľakane pozrela, usmial sa na mňa. Julla si sadla do zadu a strašne zúrila. Cesta k domu však trvala ako večnosť. Pri dome sme vystúpili a šli sme dnu. Bála som sa, ale strášne.-Poď so mnou.-povedala mi Julla a viedla ma do jej izby.Otvorila ju a zažala svetlo. Ukázala mi, aby som vošla dnu. Bez otázok som vkĺzla do veľkej izby. Sadla som si na posteľ a čakala som čo bude. Julla sa nervózne prechádzala po izbe zo strany na stranu. Už som to nevydržala.-Julla jaaa....-nevedela som čo mám povedaťJulla sa na mňa uprela svoj rozčúlený pohľad.-Ono to prišlo samo od seba...-povedala som krotko a kútikom oka som pozrela na Jullu.-Ja viem.-povedala potichu-Ja som naozaj nevedela ako...-opäť som nevedela ako dalej-Čo sa ti stalo?-opýtala sa podráždene-Padla som.-takmer som zašepkala-Fajn! Zostaň tu....musím sa porozprávať s Filipom!-povedala a vybehla z izby.Myslela som, že normálny rozhovor vyzera inak, ale Julla doslova po Filipovi vrieskala.-Si ty normálny? Nevravela som ti,že sa s ňou nemáš dávať dokopy?-ziapala-Julla nemôžem za to,že.....-Filip stíchol-Čo?-kričala-Nebudem sa ti zodpovedať za moje činy...je to len moja vec!-odvrkol-Nenapadlo ťa, že keď zistí čo si, zlakne sa ťa?-stíšila hlas -Nedozvie sa to!-povedal rozhodne-Ona nie je sprostá...dopne jéj, že si divný a iný!-hovorila už kľudnejšie, ale zato dosť ostražito.Potichu som vyšla z izby, aby som lepšiea počula. No stále som nechápala o čom to vlastne hovoria.-Nesmie sa to dozvedieť!-potichu hovoril Filip -Raz sa dozvie, že.....sme upíry.-pomaly zašepkala-Nesmie sa to dozvedieť!-opakoval sa -Ak chceš s ňou byť...musíš jej to povedať...-povedala-Nemôžem jéj to povedať! Ohrozil by som ju tým....-povedal smutno-Ohrozil si ju už len tým,že si ju vzal na prechádzku...-sykla-Nie,ovládal som sa. Neublížil by som jéj!-bránil sa.Zrazu mi všetko doplo. Studené ruky, studené pohľady, vyhýbavé odpovede, perfektný zrak v tme. Začala som sa triasť. To všetko ma v mojom mladšom veku neskutočna fascinovalo natoľko, že som čítala o tom knihy a ani nehovorím o internete. Vbehla som späť do izby a dvere za mňou hlasno buchli. Rýchlo som sa hodila na postel a predstierala som spánok. Zatíňala som päste a moje popálené hánky ma nasmrť boleli. Dvere sa otvorili.Julla ma zbadala ležať na postely a tak si myslela,že spím. Zhasla svetlo a vrátila sa za Filipom. Nevedela som sa spamätať z toho čo som počula.Filip, Julla, Lea, Nella a Sebastian sú upíry. Som v dome plnom krvilačných beštií. A zaspala som. Sobotné ráno bolo príšerne. Zobudila som sa o pol siedmej a všetko ma bolelo. Posadila som sa na postel, poobzerala som sa okolo seba,vonku bolo ešte šero. Julla už pravdepodobne vstala, vyliezla som z izby. V hlave som mala plno nových informácií a nevedela som ako dlho ich budem absorbovať. Všade bolo ticho, zišla som dole schodmi a zbadala som v obývačke celú rodinku upírov,zastala som na poslednom schode.Ako ma zbadali stuhli aj oni, Filip sklonil hlavu, Julla sa postavila ,Nella len tak na mňa pozrela a Sebastian s Leou sa chitli za ruky. Nevedela som čo sa deje a rozhodla som sa tváriť,že je všetko v poriadku a že ani len netuším čo zač vlastne sú.-Dobré ráno.-povedala som všetkým.-Musíme ti niečo povedať....-pristúpila ku mne Julla-Čo?-tvárila som sa nechápavo-Ehm...vieš...len sa nezlakni prosím ťa....mi...nie sme obyčajná rodina.-vysypala zo seba ledvaj.-Čoho sa mám zlaknúť?-pousmiala som sa.V tom sa postavil aj Filip. Pozrel na Sebastiana a Leu a potom na Jullu.-Ja jej to poviem.-povedal-Čo?-spýtala som sa-Poď ideme sa prejsť!-zavelil a už stál pri dverách.Vyšli sme do ranného šera a išli sme pomaly na lúku za domom. Pomaly začalo svietiť slnko, ktoré ma príjemne hrialo.-Naďa...mi nie sme ako iné rodiny...-povedal potichu-Ja viem...-šepla som-Naozaj?-opatrne na mňa pozrel-Nie som blbá...aj keď to tak niekedy vyzerá...-pousmiala som sa-Čo všetko vieš?-šepol-Vieš...keď som bola mladšia....strašne ma zaujmali take veci ako sú....duchovia.....vlkolaci....upíry....študovala som tieto témi od rána do večera,na internete som presedela hodiny až mi z toho šibalo.-uškrnula som sa.-Takže si to vedela odzačiatku,kto sme?-spýtal sa-Nie...-narovinu som odpovedala-Mala som autohaváriu a dobre som si narazila hlavu. Mala som silný otras mozgu a len pomaly si spomíňam na veci.-povedala som smutne-Kedy si na to prišla, kto sme?-pýtal sa stále rovnakým tónom-Včeraj večer....keď som si nechtiac vypočula váš hlasný rozhovor...-sklopila som zrak,lebo som sa hambila-Nebojíš sa?-spýtal sa-Nemám sa čoho báť...-usmiala som sa-Nebojíš sa, že ti ublížime?-zvedavo položil otázku-Keby ste ma chceli zjesť....už by sťe to dávno spravili...-opäť som sa uškrnula.Pozerali sme sa na seba a v jeho pohľade som spatrila akýsi záblesk zvedavosti a obdivu. Usmiala som sa a pohľadom som zablúdila na dom. Za záclonami som zazrela zvedavé tváre upírov. Stále som sa smiala a mala som príjemný pocit oslobodenia, že nemusím nič predstierať. Zrazu mi zaškŕkalo v žalúdku,pozrela som na Filipa a začerveňala som sa.-Si hladá?-spýtal sa-Asi aj áno...-zahundrala som-Zoberem ťa niekam na raňajky?-nenútene sa spýtal-Nie...chcela by som ísť s Jullou...-odpovedala som mu-Aha...no myslel som...že by sme sa mohli porozprávať o včerajšom večere...a tak-poznamenal potichu-O včerajšku?-vyvalila som oči-Hej o včerajšku...ako to bude ďalej?-spýtal sa narovinu-Čo ako bude?-nechápala som-Ako to bude s nami dvoma?-váhavo sa spýtal.Pozrela som sa na neho úplne s neveriacím pohľadom, nevedela som čo mám na to povedať. Nevedela som ako sa mám zachovať, iba som tam stála a pozerala som mu do očí. Stále čakal na odpoveď. Oči sa mi naplnili slzami.-Ja....neviem...-zmetene som odpovedala-Vrátiš sa sem niekedy?-otázky kládol ďalej-Neviem...-zúfalo so povedala -Prečo sa ma na to pýtaš?--Ehm...ja...dlho som bol sám...a potom si prišla ty...obyčajný človek...najprv som nemal záujem spoznať ťa.....ale....potom ako som ťa videl stáť pri Alče...kďe bolo tak veľa upírov...nič si netušila...nemala si z ničoho strach...neviem...niečo sa vo mne zlomilo a.....dostal som strach....že ti nieko z nich ublíži....a keď sme sa prechádzali a zhovárali sa...zmenilo to celý môj pohľad na danú situáciu...-pozrel sa ma mňa-A ty ako chceš, aby to bolo?-spýtala som sa po chvíly ticha-Bola si už niekedy zaľúbená do niečoho iného ako do človeka?-spýtal sa váhavo-Nie nebola,hoci môj posledný vzťah bol ako vzťah s príšerou...-odpovedala som mu a uškrnula som sa-Chýba ti?-opýtal sa stroho-Je to už dávno...už sa ani nestretávame a nie sme ani v kontakte....-riekla som a vyznelo to trochu smutne-Ako dávno?--Pred pol rokom....-zahľadela som sa medzi stromi.Zrazu spravil divný pohyb, akoby ním trhlo niečo neviditeľné. Pozrela som sa na neho a on na mňa. Skúmavo som si ho premerala a on na mňa škaredo zazrel.-Čo je?-spýtal sa-Nič....-pozrela som sa na moje spálené hánky-Bolí?-nežne položil otázku-Hej trochu...ale takých rán ešte bude....-usmiala som sa.Chitil ma za rukum a nežne ma poboskal na zranené hánky.Jeho chladné pery mi jemne chladili odreniny. Zrazu som vyslobodila svoju ruku z jeho. Smutne na mňa pozrel a nechápal prečo som to spravila. Váhala som či mu mám na jeho pohľad odpovedať. Strašne sa mi páčil.-Ja nemôžem!-šepla som-Chápem...-sklonil hlavu-Nie nechápeš...-stále som šepkala a on na mňa smutne pozrel-Mám 19 ak by nám tento vzťah vydržal, nikdy by to nebol ako normálny vzťah....ja raz zostárnem...a zomriem...ty tu budeš navždy...celé dni,celé mesiace, celé roky,celé stáročia a celé tisícročia...-zasekla som sa-Môžeš tu byť so mnou...-zrazu dovetil-Ako to myslíš?-teraz som nechápala ja-Môžem z teba spraviť také isté stvorenie ako som ja, Julla a zvyšok rodiny...ja....nechcem o teba prísť...-sklúčene mi ponúkol túto možnosť-Ale ja mám svoju rodinu...ranilo by ich keby sa rozhodnem pre...prakticky....pre smrť....-odpovedala som Filip po mojej odpovedi nemal zrejme už chuť pokračovať v rozhovore. Smutne na mňa pozrel a v jeho očiach bola beznádej. Nevedela som tým nádherným očiam odolať. Chitil ma za ruku a pritom stále zo mňa nespúšťal oči.Pristúpil ku mne a tuho ma objal. Voňal tak krásne. Rozmýšľala som či mu mám objatie opätovať. No ako som ho chcela objať aj ja odtisol si ma od seba, pustil mi ruku a znova sa na mňa zahľadel. Nemala som už síl, hľadela som do zeme.-Nad čím rozmýšľaš?-opatrne ma oslovil-Nad tebou...-pozrela som na neho-Čo nado mňou?-váhavo sa spýtal-Nehaj to tak...-šepla som a pozrela som sa na dom, stále nás sledovali-Nie chcem to vedieť...-odvrkol mi-Prečo ma tak strašne chceš?-zvýšila som hlas-Lebo ťa chcem....musí to mať nejaký dôvod?-nechápal-Áno musí to mať dôvd a ja ho musím počuť...-odpovedala som-Načo ho chceš počuť?-stále nechápal-Lebo chcem vedieť ako by si bral náš vzťah...ak by nejaký bol?-šepla som-Neviem ten dôvod...-smutne na mňa pozrel-Fajn....tak keď ho nájdeš ozvy sa-pozrela som na neho.Ako znovu ku mne naťahoval ruku, otočila som sa a pomaly som kráčala k domu. On tam stál a pozeral sa na mňa. Zastala som pri vchodových dverách a pozrela som na neho. Sklonila som hlavu a vošla som dnu. Všetci na mňa pozerali. Julla ku mne pribehla a spýtavo sa na mňa pozrela. Pokrútila som hlavou, aby sa nepýtala. Zrajme pochopila.-Ideme sa niekam najesť?-spýtala som sa-Jasne kedy len chceš...-rýchlo odpovedala-Fajn prezlečiem sa a môžeme ísť...-smerovala som k schodom-Jasne v pohode...-ešte mi odpovedala.Vbehla som do izby a sadla som si na postel.Pozrela som sa von oknom a zbadala som Filipa ako ešte stále stál na lúke. Pristúpila som k oknu a okamžite ma zbadal. Môj pohľad bol bezvýrazný, sklonila som hlavu a odišla som od okna. Prezliekla som sa a zbehla som dole schodmi. S Jullou sme vybehli von a ja som vrazila do Filipa. Vpadla som mu priamo do náručia. Odtihla som sa od neho a pozrela som mu do očí. Tak strašne som chcela cítiť jeho chladné bosky, tak strašne som si ich musela odopierať. Smutne som na neho pozrele a jeho výraz pripomínal trpiace zviera. Juula tam len stála a sledovala nás.-Ideš s nami?- spýtala sa Filipa-Neviem...-odpovedal a ani sa na Jullu nepozrel-Ako že nevieš buď ideš alebo nejdeš...-zvážnela-Ak nebudem prekážať...-opatrne povedal a stále na mňa pozeral-Nebudeš...-povedala som-Naozaj?-spýtal sa -Naozaj-pozrela som do zeme-Tak poďme už!-zavelila Julla.Akoby ma vytrhla zo sna, obyšla som Filipa a pocítila som na ruke jeho dotyk. Pozrela som na neho ale zrejme si to nevšimol. Sadla som si za volant a naštartovala som. Filip si opäť sadol ku mne dopredu a Julla dozadu. Dole sme boli dosť rýchlo. Išli sme do maléj kaviarne.Dala som si kávu a croasant. Filip a Julla nič, pochopitelne už som vedela prečo. Vypila som kávu a zjedla som croasant. Nebol boh vie aký chutný. Len tak sme tam sedeli a Filip sa po chvíly postavil a odišiel. Nechápala som to, ale bolo to zrejme to najlepšie čo mohol spraviť.-Ach, pozri sa na toho čašníka.-povedala túžobne Julla.Pozrela som na čašníka, bol to mladý chalan. Mohol mať tak okolo 18 rokov. Bol strašne bledý a jeho pohľad bol vyhýbavý a opatrný.-Upír?-spýtala som sa zvedavo a potichu-Áno...-uškrnula sa-Čo s ním máš?-spýtala som sa -Nič...práve že nič...-smutne povedala-Ako to?-nechápala som-Je dosť plachý.....a ty máš čo s Filipom?-zarazila ma -Ľúbim ho...-odpovedala som to, čo som nikomu nechcela povedeť, dokonca ani Julle-To vážne?-neverila vlastným ušiam-Nie...-povedala som, ale Julla vedela, že som povedala len pravdu-Filip o tom vie?-spýtala sa-Nie a nesmie o tom vedieť...!-prísne som sa pozrela na Jullu-Prečo? Myslím, že on ťa tiež ľubi.-zašepkala -Ako to vieš?-zvedavo som sa spýtala-Nikdy nebol taký zničený z nejakej baby a už vôbec nie z človeka.-usmiala sa-Nechcem mu ublížiť....-povedala som potichu-Ako mu nechceš ublížiť?-nechápala-Ak by sme mali vzťah a niečo by sa pokazilo...a skončilo by to...-povedala som -Ubližuješ mu len tým, že ho odmietaš....ničí ho to!-odvrkla.Pozrela som sa na ňu a moja nálada klesla oveľa nižšie než je bod mrazu. Nevedela som čo mám na to povedať. Zrazu sa vrátil Filip. Pozrel sa na mňa a niečo mi podal pod stolom, tak aby to Julla nevidela. Bolo to niečo malé a hranate. Nenápadne som sa na to pozrela. Bola to malá škatulka.Niečo na spôsob škatulky na prsteň. Otvorila som ju a boli v nej nádherné náušnice. Neverila som tomu čo vidím. Zatvorila som škatuľku a pozrela som na Filipa. Zjavne pochopil môj pohľad a usmial sa. Pokrútila som hlavou,aby pochopil, že si ich nemôžen nechať. Ignoroval moje gesta, pohľady aj kopance do nohy. Nechcela a ani som nemohla prijať takú vec. Neprijal to ako dobrý dôvod. Po chvíly sme sa postavili, zaplatili a odišli. Vrátili sme sa do domu, stále som chcela presadiť svoje ale Filip ma ďalej ignoroval.