Nie, nie ste sami, čo ste zhrození! I vo mne vyvoláva táto myšlienka zmiešané pocity. Ale čo sme nechceli sa stáva reálnym faktom. V odbornom časopise Journal of Medical Ethics vyšiel článok „Popôrodný potrat: Prečo by dieťa malo žiť?“ kde autormi sú Alberto Giubilini a Francesca Minerva. V danom článku autori poukazujú na efektívnu možnosť prípustnej eutanázie novorodenca v prípade, že sa narodí s nejakým postihnutím. Vtedy môže matka rozhodnúť či dieťa, s ktorým sa deväť mesiacov trápila počas svojho tehotenstva, niekoľko hodín počas pôrodu, či práve toto úbohé dieťa, ktoré vlastne ani nemôže za to, že sa narodilo, že ho niekto splodil bude buď v tom lepšom prípade živé aj keď s nejakým postihnutím alebo sa ho len tak zbaví.
Podľa Alberta Giubiliniho a Francesci Minervy nie je novorodenec reálnou osobou. Osobou ktorá by mohla niečo vnímať, novorodenca prirovnávajú k embryu. Ich štúdium obhajujú nasledovnými tvrdeniami: „Morálny status novorodenca je ekvivalentný morálnemu statusu embrya, obom chýbajú predpoklady, ktoré sú potrebné na to, aby sa indivíduu priznalo právo na život. Väčšmi ako fyzické osoby sú novorodenci iba potenciálnymi osobami.“
Je však podľa Vás toto tvrdenie morálne z etického hľadiska? Naozaj si môžeme myslieť, že dieťa ktoré sa už narodí, prvý krát sa nadýchne a zaplače, že práve takémuto dieťaťu mi odoprieme právo na život? A nie je to tak, že právo „žiť“ má každý z nás? Aj to dieťa ktoré sa na tento svet nepýtalo?
Prečo máme rozhodnúť o tom, že zatratíme život osobe ktorá môže znamenať pre našu spoločnosť viac než si myslíme? Čo ak by toto mále nevinné dieťa dokázalo zmeniť históriu z pohľadu vedy nejakým úžasným objavom aj keď je postihnuté?
Osobne si nemyslím, že je jednoduché rozhodnutie matky o tom, či svoje dieťa nechá žiť aj keď bude mať nejakú mentálnu vadu alebo ho bude chcieť od takého života uchrániť a radšej mu život ktorý mu najprv štedro darovala potom kruto vezme. Na druhej strane sa musíme pozrieť aj na to, koľko síl a potiaží obnáša starostlivosť o postihnutého človeka.
„Keď sa dieťa narodí poškodené, pre rodičov už neexistuje žiadna možnosť voľby. Výchova takých detí môže predstavovať neúnosnú záťaž pre rodinu a spoločnosť ako celok. Ekonomicky to oslabuje celý štát.“ tvrdí Francesca Minerva.
Je veľkou pravdou, že starostlivosť o postihnutého človeka je vysoko nákladná a v mnohých prípadoch si rodina takto chorého človeka nevie pomôcť. Pomoc ťažko získava aj v radoch svojich rodinných príbuzných. Mohli by sme polemizovať že život takého človeka nie je skutočným životom. Práve z tohto hľadiska by mohla matka vyjadriť svoje rozhodnutie, či je natoľko silnou osobnosťou sa o takéto dieťa celý život starať, dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Mnohí z nás si len ťažko vedia predstaviť aké ťažké to majú takéto rodiny, ako veľmi musia bojovať aby prežili, aby takéto dieťa milovali a každý deň mu prejavovali nekonečnú lásku s tým, že ich dieťa je naozaj ich pokladom a nie utrpením, aj keď hlboko vo svojom vnútri sa trápia. Trápia aby boli dobrými rodičmi, aby dieťaťu zabezpečili takú zdravotnú starostlivosť akú potrebujú, aby všetko zvládali ľahko akoby švihnutím pierka. V prípade, že matka takéto dieťa nepošle na nedobrovoľnú smrť, tzv. „popôrodný potrat“, v takom prípade jej patrí obdiv každého z Nás!
Výskum doktorky Francesci Minervy a doktora Alberta Giubiliniho bol sprevádzaný naozaj veľkými komplikáciami. Po uverejnení daného článku v spomínanom odbornom časopise mala Francesca aj Alberto mnoho neprajníckych emailov, vyhrážajúcej sa korešpondencie a nenávistných pohľadov. Debata o tomto článku mala mnoho negatívnych ohlasov zo strán priaznivcov „pro-life“ či ľudí nejakého náboženského vierovyznania. Francesca a Alberto svoj výskum obhajujú tým, že to je len akademická úvaha o možnosti a povahe potratu a o starostlivosti o deti. Rovnako tak ide o pohľad z hľadiska etiky, prečo sú niektoré druhy potratov povolené zatiaľ čo iné nie. Tento výskum mal pokračovať a byť diskutovaný na akademickej pôde v oblasti lekárskej etiky. „To nie je návrh zákona.“, dodala v rozhovore pre The Irish Independent, „To je čisto akademická diskusia.“ Avšak článok bol ďalej zdieľaný na webových stránkach a rôznych blogoch kde sa o ňom spustila naozaj ostrá a kritická debata. Šéfredaktor časopisu Journal of Medical Ethics - profesor Julian Savulescu obhajuje vydanie tohto článku so slovami, že cieľom ich magazínu nie je prezentovať pravdu alebo presadzovať niektorý z morálnych pohľadov, ale prezentovať dobre zdôvodnené argumenty, založené na široko akceptovaných premisách.
A tak nám len ostáva čakať, kým sa také niečo udomácni, možno aj u nás na Slovensku. Či už máte na to pohľad pozitívny a či touto možnosťou „pomoci“ jednoznačne pohŕdate.
