Tíško rozožeň všetky slová do stratena
Na konci zamrmleš: Zas ďalšia trápna scéna
Rozoženieš všetko – a zistím že som sama
Všade pešiaci a ja, osamelá dáma...
Čakám len na miesto, kam vietor ma zaveje
Možno do prístavu, kde bývajú nádeje
A keď tak tíško, slávnostne, prejdem cez svety
Viem, že osud môj divo ženie sa v ústrety...
So širokým úsmevom sľúbi mi vzkriesenie
Nesie ma s nádherou cez krásy jesenné
So zvláštnym pohľadom ma odieva do zlata
Na prsia pripína posledný kvet agáta
A keď konečne udrie sľúbená hodina
Prázdnota v duši sa už naveky zamkýna
Ponechám v sebe len tú nádheru nájdenú
Konečne budem tým, kým chcem – budem za ženu...