A predsa.
Rozumeli si. A to mimoriadne. Ona pri ňom zabúdala, že byť smutnou je jej životný údel. A čo On? To sa nikdy nedozvedela.
Milovala upršané pondelkové rána. Také tie lenivé dni, kedy si ako študentka mohla dovoliť vylihovať v postelí s vedomím, že tisíce ľudí sa musia hnať do práce. Ona nemusela. Bola mladá. Nemusela nič, takže mohla všetko.
Bol to deň ako každý iný. Ranný beh, potom sprcha a nakoniec jej milovaná káva s troškou mlieka. Bez cukru. Tvrdila, že musí schudnúť. Odopierala si všetko, čo jej spôsobovalo v živote radosť. Cukrom začínajúc, láskou končiac.
Nenadarmo ju volali Smutná princezná. Už ani nepočítala, koľko ľudí jej povedalo, že by sa mala viac usmievať. Nedalo sa. Proste to nešlo. Nebola typ, ktorý by vedel emócie skrývať. Že je čitateľná ako otvorená kniha jej vravievali, už keď bola dieťa.
Nezapadala. Bol iná, to je tá najkrajšia z možných definícií. Nevidela svet. Ona ho dýchala. Už od malička. Jej prvá spomienka je ako ju otec šteklil pod bradou a ruky mu voňali od púpav. Stále jej z nich robil venčeky.
A tak to zostalo doteraz. Jej kamarátky sa čudovali, prečo odmietala takmer všetkých chlapov. Bála sa cudzích vôní. Podvedome, ale to na tom nič nemenilo. Dokonca aj na diskotéke poväčšine tancovala sama. Inak sa nedalo. Ako náhle sa k nej priblížil cudzí človek, cudzia vôňa, cudzie telo, v hlave sa jej rozblikala kontrola. Nemohla. Nemohla sa usmiať, pozdraviť či koketným hlasom odpovedať. Rozum a zmysly, hlavne jej zmysly jej v tom bránili.
Možno preto bola stále sama. Už ju to hľadanie prestávalo baviť. Piatkové večery sa zmenili na povinnosť, ktorá jej nedala dýchať. A práve, keď prestávala veriť, prišiel On.
Jeho vôňa. To bolo prvá vec, čo si na ňom všimla. Zázvor, grep, bazalka, ambra, tabak a ešte niečo. Nevedela to spoznať.
Pohol sa smerom k nej. Čakala, kedy na ňu doľahne typický blok – neusmiať sa, neprehovoriť, iba gestom naznačiť, že nemá záujem, no ten neprichádzal.
Nebola nervózna. Vôbec, Rozmýšľala, kedy to naposledy zažila a spomenula si na Adama. Jemne sa zachvela. Nie, povedala si, dnes v noci nie.
Už stál pri nej. Modré oči, hnedé vlasy a ten typ úsmevu, ktorý hovorí: „Som rebel a najdôležitejšia v živote je pre mňa moja sloboda.“ Pousmiala sa. Vedela, že u nej u nemá šancu. Takých, ako on tu už bolo. Ale predsa ho hneď neodpálila. Tá vôňa jej to nedovolila.
„Ahoj, ja som Juraj.“ Príjemný hlas a jemný, celkom jemný závan nikotínu.
Aj ona sa usmiala. „Ahoj, Stela.“
Zobral jej ruku a dotkol sa jej perami. Tak, ako sa to robilo v starých filmoch.
Zdvihol hlavu a usmial sa na ňu.
A ona sa splašila. Ušla mu. Tak, ako to mala vo zvyku.
No ten bozk ju pálil na ruke ešte celý večer.
