Ta už je čas íst naspat domov.Dajak mi je otupno.Tých osem mesiacov zbehlo rýchlo.človek ani nestihne pretriezviet a už musí íst.
Prší a fúka uragán čo zase nie je nič výnimočné na Islande-to bude odlet.Samozrejme bez problémov to nejde.Pri kontrole detektor kovov po mojom prechode začal pípat.Bolo nás tam 500,ale pípal iba na mňa.Musel som sa vyzuť a bosý prejsť znova.Aspoň,že druhýkrát už nepípal.Ako som spomínal,fúkal divý vietor a odlety neboli povolenéTakto sme ešte hodinu a pol po oficiálnom čase odletu stáli na letisku v Keflavíku.Nič sa nedialo,iba čo každú pol hodinu pilot zahlásil,že pre silný vietor a dážd nemôžeme letiet.To je v podstate pre Islandanov normálne.Samozrejme stáva sa aj opak a to že lietadlo pre vietor -,dážd a sneženie nemôže pristát.
Až po 90 minútach čakania sme nakoniec odleteli.Vietor už nefúkal takou rýchlosťou,ale kým sme vystúpali na letovú výšku poriadne nás vyhádzalo.
Turbulencie spôsobili,že sme raz boli vyššie o desať metrov a vzápätí o 10 metrov dole.To sa stalo asi štyri razy.Let už bol oveľa pokojnejší aj ked som musel znášat dvoch za mnou sediacich opitých Dánov.O čo bol odlet z Islandu hrozivejší o to pokojnejšie bolo pristávanie v Kodani.Akoby nám to samo Nebo chcel vynahradit.Nádherý výhlad a bezvetrie.Na letisku som si myslel-„no už som skoro doma“ –do Prahy to je hodinka letu a to je už v podstate doma.Ale bez tých problémov to jednoducho nejde.Na „transfercentri“ som si chcel vymenit letenku za „vstupenku na palubu“ a na moje prekvapenie mi slečna za pultom oznámila,že mám iba letenku z Islandu do Kodane a z Prahy do Košíc.Na Letisku v Keflavíku vytrhli nesprávny ústrižok.Tak som musel íst na „centrum služieb zákazníkom“,odtial priamou linkou volali Keflavík či tam majú z prvého ranného letu do Kodane letenku na moje meno.Na moje štastie mali a tak mi dali náhradnú letenku.Ako som počúval telefonujúcu pracovníčku, moju letenku expresne posielali najbližším lietadlom do Kodane.
Už počas letu do Prahy ma znezrady napadlo-„tak si tak veľmi chcel íst domov,uvidíš že to nebude také lahké.“A nebolo.Pred prístátím sa rozsvietila značka „pripútajte sa dofajčit,dopit,pristávame“.Aj pilot sa nám prihovoril,pomaly sme išli dole a ked sme už mohli vidiet pražakov korzujúcich po uliciach,zapol sa miestny rozhlas a ozvalo sa:chrrrrr šššššš.kapitán..ššpíí...nemôžeme...chrrrrrr pristát pre snehovú kalamitu na letisku,ktoré práve začinajú odpratávat a bude to trvat zhruba pol hodinu.-„no a je to tu“-pomyslel som si.Ostali sme vysieť medzi nebom a letiskom.O pol hodinu ked sme mali pristávat sa znova ozval kapitán z rovnakým oznamom .Môj spolucestujúci;-„a kto vie či sme vôbec ešte nad Prahou ,možno máme na palube bombu a presmerovali nás niekde kde môžeme volne vybuchnút-a videl si toho araba? Sedí úplne sám, je to terorista! ! –„alebo sa lietadlu neotvoril podvozok“! ! Dalších 20 minút prešlo a ozval sa známy kapitánov hlas so známym oznamom.Spoza chrbta sa mi ozvalo;-„ja chcem padák,idem dole pešo ,nestihnem lietadlo do Bratislavy.“
Tak som sa začal lúčit zo životom.-„my sa už živí dole nedostaneme“a otvoril som si poldecovú “leteckú“ pálenku.
Všetci panikárili iba ja som pil 4 poldeci.-„Zbohom rodina,kamaráti,už ja tu zložím kosti a tak blízko som bol.“
Pri otváraní piatej flaštičky sa neviem po kolký raz ozval kapitán-„pripútajte sa,pristávame“
Pomyslel som si;-„hik,no určite,neklam,určite tu dakde spadneme-ešte si na to vypijem“.
Hik,konečne sme hodine a pol medzi nebom a zemou pristáli!
Hik,Hik,hurá!
Pod vplyvom týchto udalostí som sa rozhodol ,že najbližšie,ked budem musiet letiet,tak jedine lodou.
