Védy sú staroindické poznanie, ktoré sa zachovalo do dnes v pôvodnej podobe a sprevádzalo našich predkov, podobne ako aj nás, čím tvoria nie len inšpiráciu, ale aj rovnako exaktné duchovné poznanie, ktoré je nevyhnutné pre sebarealizáciu. Slovo Véda v preklade znamená poznanie. Pochádza zo sanskrtu a je odvodené z koreňa “vid“, čo znamená “vedieť”, alebo “poznanie”. Védy nie sú obyčajnou zbierkou ľudských vedomostí, či špekulácii, ktoré sa menia z roka na rok, ako je to známe v dnešnej tzv. vede, ale komplexné dielo vrcholového poznania ktoré pochádza až z duchovného sveta.
Védy sa taktiež nazývajú ”śruti” ( šruti ), pretože sa nejedná o experimentálne poznanie, ale o poznanie, ktoré sa získava konkrétne sluchom. Pokiaľ chceme dospieť k poznaniu, ktoré sa nachádza za hranicami našej skúsenosti, neostáva nám nič iné než prijať poznanie od toho, kto túto skúsenosť má. Jedná sa o duchovné autority poverené literatúrou a pokročilým poznaním, ktoré túto náuku sprostredkúvajú. Sú to priamo Božské inkarnácie ako Vjasadéva ktoré toto poznanie ovládaju v dokonalej miere.
Pred 5000 rokmi boli védy spísane Vjasadévom ktorý je tri-kála-gja ( pozná minulosť, prítomnosť a budúcnosť ). Svojím zrakom uvidel že prichádza Vek Kali a tak spísal védy a rozdelil ich konkrétne na štyri védy a to ( menovite – Rig, Jadžur, Sáma a Atharva). Tieto védy pocházdaju priamo z dychu Najvyššej Božskej Osobnosti a obsahujú poznatky, ktoré ďaleko presahujú špekulácie ľudí s nedokonalými zmyslami a mentalitou. Ich prítomnosť ovplyvnila celé generácie ľudí a dodnes mnohí nevedia, čomu vdačíme za prvé znaky morálky, cnosti a etikety, vidiac len rôzne zdeformované náboženstva, ktoré sa sformovali po bitke na Kurukšétre.
Laici mnohokrát považujú védy za príbehy či vymyslené poznanie, pričom netušia, že všetky náboženstvá, filozofie, ezoterika ako aj matematika, politika, ekonómia, história a sociológia majú svoj pôvod vo védach. Uznávali ich osobnosti ako Stopenhaur, Emerson, Einstein, Jung, Voltaire, Gándhi, Oppenheimer či Steiner a další. Dodnes su uznávane ako jedno z najvyspelejších starovekých diel v ktorom Boh vraví v prvej osobe a je osobne prítomný v bojisku na Kurukšétre. Tohto boja sa zúčastnilo 640.000.000 ľudí pričom boli použité aj atómove zbrane, po ktorých je dodnes v danej oblasti zvýšená rádioaktivita. To čo Boh, Krišna vyjavil Arjunovi na tomto bojisku je známe aj ako drahokam poznania a najfilozofickejší náboženský dialog tejto doby s názvom Bhagavadgíta.
Jeden z prvých amerických spisovateľov, populárny Ralph Waldo Emerson čítal Védy každý deň. Emerson napísal: „Za nádherný deň som vďačil Bhagavad-gíte.“
Arthur Shopenhauer, známy nemecký filozof a spisovateľ, napísal : „… (vo Védach) sa stretávam s hlbokými, originálnymi, ušľachtilými myšlienkami… naplnenými vznešenou a posvätnou vážnosťou.“
Carl Jung : “Idea, že človek je prirovnávaný k obrátenému stromu vyzerá byť bežnou v minulých vekoch. Spojenie s Védskou koncepciou nám naznačuje aj Platón v svojom Timaeus, v ktorom prehlasuje…” hľa, nie sme pozemská ale nebeská odnož” Tento vzájomný vzťah môžme rozpoznať v tom, čo Krišna vyjadruje v kapitole 15 v Bhagavad-Gíte.”
Aldous Huxley : “Bhagavad-Gíta je najsystematickejším vyjadrením duchovnej evolúcie, ako poskytnutej hodnoty ľudstvu. Je to jedno z najjasnejších a najzrozumiteľnejších zhrnutí väčnej pravdy a filozofie, ktorá kedy bola vyjavená. Preto je jej trvalá hodnota dôležitá nie len pre Indiu ale pre celé ľudstvo.”
Lin Yutang, čínsky učenec a spisovateľ, napsal: „India bola učiteľom Číny v trigonometrii, kvadratických rovniciach, jazykovede, fonetike… “ a tak ďalej.
Dalšími slávnymi osobnosťami, ktoré hovorily o veľkostii Véd, bol Alfred North Whitehead (britský matematik, logik a filozof), ktorý predniesol: „Védy sú tou najimpozantnejšou metafyzikou, ktorú kedy ľudská myseľ mohla pojmúť.“
Henry David Thoreau povedal : „Ráno kúpem svoj intelekt v úžasnej filozofii Bhagavad-gíty… v porovnaní s ktorou… sa náš moderný svet a jeho literatúra javí nevyspelo a bezvýznamne.“
Bhagavadgíta (jadro véd) je úvodom do védskej literatúry. Obsahuje poznanie, ktoré ďaleko presahuje činnosti v kvalite vášne, dobra a nevedomosti. Dáva nám ukážku transcendentálnych činností a priamy postup ako dosiahnuť lásku k Bohu (prema bhakti). Veľmi logicky a presne vystihuje povahu duše na zemi, jej konanie a zmysel jej činností vzhľadom k večnému postaveniu, ktoré sa označuje ako sanathana dharma. Je to neoceniteľný poklad duchovného charakteru, ktorý si váži každý, kto im porozumel.
Týmto tématom sa osobne venujú aj ľudia na univerzitách, ako aj v stovkách ašrámoch po celom svete dodnes uchvacujúc mnoho filozofov, či laickej verejnosti. Doteraz sa z obdobia véd zachovali niektoré najimpozantnejšie chrámy,monumenty a paláce ktoré nám aj pod vplyvom času ukazujú veľkosť tej doby.
Vďaka vplyvu Prabhupádu v minulom storočí sa toto poznanie preložilo a dostalo aj na západ, čim urobili menšiu revolúciu vo svete konzumu a ukázali mu aj inu stránku života, ktorá vidí všetko z pohľadu večnosti.
Základy poznania v akomkoľvek smere položila zbožná kultúra, ktorá bola religiózna, pričom aj popredný predstavitelia technologického, ako aj morálneho rozvoja väčšinou inklinovali k Bohu, čo je aj hlavnou podstatou človeka. Materialisticko vedecký prístup tejto doby sa však ukazuje ako neprispôsobilý na riešenie zložitejšieho poznania, ktoré sa týka priamo duše (večnej dharmi).
Dnešný prístup založený na empirickom vzostupnom poznávaní je analyticko-induktívneho charakteru. Z malých častí poznania, ktoré sú verifikované na zmyslovo-racionálnom základe (a stávajú sa tak autorizovanými, aspoň do doby, než budú na základe rovnakých metód vyvrátené), sa usudzuje na celok, konečné poznanie, ktoré je kvôli metóde dosiahnutia samého seba akosi hmlisté a vo svojej podstate neurčité. To vedie vždy iba k tvorbe hypotéz a každé tvrdenie je, a malo by byť iba pravdepodobné.
Tejto metóde sa vo vedeckej tradícii hovorí mentálna špekulácia. Nič nevie naisto, ale s veľkou rozhodnosťou publikuje svoje závery, väčšinou prehliadajúc ich pravdepodobnostný charakter, prehlasujúc ich za časť konečného poznania, či za toto poznanie samé.
Poznanie vo védskej tradícii je zostupného, deduktívneho a nešpekulatívneho charakteru. Zo znalosti celku celku posudzujem jeho časti. Celkom je vo védskej tradícii Boh, ktorý je definovaný ako Absolútna Pravda. Metódou poznania je dotazovanie sa na Absolútnu Pravdu, ktorá bola vyjavená pred miliónmi rokov a tradovala sa ústnym poznaním z učiteľa na žiaka, čo pokračuje dodnes. Vplyvom značnej degradácie ľudstva a nástupu najpokleslejšieho veku (Kali), nie je metóda iba ústneho predávania už udržateľná a poznanie už existuje aj v písomnej forme ako šástry (zjavené písma). Napriek tomu je nemysliteľné, aby niekto dosiahol absolútne poznanie iba samoštúdiom bez vedenia duchovného učiteľa (gurua).
Najväčšou dokonalosťou človeka je to, že potrebuje Boha (Sören Kierkegaard)
Prínos véd je v tomto ohľade najväčší a najdôležitejší. V žiadnom inom diele na svete nie je o Bohu napísane toľko, pričom sa jedná o veľmi sofistikované podanie poznania ktorého štúdium si vyžaduje značnu dávku porozumenia zložitejším témam, ktoré siahajú do hlbšej oblasti ako to prezentuje dnešná psychológia. V Šrímad Bhagavatame sa jasne píše.
Čistí oddaní sa vzdávajú svojich domovov, manželiek, detí, príbuzných, bohatstva a dokonca aj svojich životov, len aby Mi mohli slúžiť, bez akejkoľvek túžby po zlepšení svojej hmotnej situácie v tomto alebo budúcom živote. Ako by som sa ich mohol teda zriecť?
Opisuje , že najpriamejšia cesta k Bohu vedie cez Bhakti Jogu čo je oddaná služba Bohu (Krišnovi).
Najvyšší Pán, Osobnosť Božstva, povedal: „Som celkom ovládaný svojimi oddanými. Nie som v žiadnom prípade nezávislý. Keďže moji oddaní sú zbavení všetkých hmotných túžob, sídlim výhradne v ich srdciach. Nielen Môj oddaný, ale aj oddaní môjho oddaného sú Mi veľmi drahí.“
