Je to ako keď futbalista dá gól. Jeho pocity ho naplňujú eufóriou lebo jeho koncept myšlienok považuje tento gól za úžasnú vec. A pri tom pre niekoho kto by nemal v hlave koncept myšlienok a hodnoty, ktoré by považoval gól za užasnú vec, tak by jednoducho necítil z toho takú eufóriu ako futbalista. Ich hodnoty sú totiž rôzne. To teda znamená, že naše vnemy netvoria realitu. Sú iba vstupná brána pre myšlienky, názory a úvahy, ktoré sa už dejú podvedome v nás. Lebo realita je aj to, čo si o nej myslíme. Ak vnímame niečo len pomocou vnemov bez myšlienky, tak je to prázdna forma a pre naše vedomie to prestava existovať, lebo vedomie môže pracovať iba s tým, o čom má vytvorený myšlienkový koncept. To, o čom nemáme predstavu, pre nás neexistuje. Keby som bol napríklad celý život slepý, tak si farby asi ťažko predstavím. Myšlienka je základným kameňom všetkých vecí, ktoré existujú. Istotne poznáme veci, ktoré sa dajú uchopiť rukou, ovoňať alebo ochutnať. Hmotne ich môžeme vnímať, ale bez neustálych podvedomých pocitov a produkcii myšlienok by sme nemohli robiť nič. Žiadne rozhodnutia, ktoré by dali nášmu telu povel robiť nejakú činnosť alebo porovnávať veci a robiť si o nich svoje hodnoty a úvahy. V nás je niečo nehmotné, čo produkuje tieto myšlienky neustále. Keby sme nemali v sebe takúto silu, tak by sme ako ľudia napríklad nemohli vnímať priestor, čas a súvislosti medzi vecami, pretože tieto veci vznikajú na základe porovnávaní rôznych udalosti v slede a zároveň ich porovnávaním navzájom. Hmota v sebe neobsahuje to, čo je nehmotné. No to, čo je nehmotné obsahuje v sebe hmotu ako výraz myšlienky. Je to tak, lebo hmota nedokáže vyjadriť niečo ako chuť, pevnosť alebo tmu. Tieto veci síce môžme vnímať na hmotnej úrovni, ale keby sme chceli vedieť čo určuje sladkosť cukru, tak to jednoducho nezistíme. Môžme povedať, že cukor je sladký lebo ho chuťové poháriky vnímajú ako sladkú vec. Ale prečo ? Atóm a molekuly takých veci pracujú ako systém možností, ktoré v sebe obsahujú všetko čo je a všetko čo aj môže byť prejavené v existencii. Tento systém možnosti sa nemôže vyčerpať, lebo ani myšlienka nemá svoje hranice, pokiaľ si ich sama neustanoví. Tieto elementárne častice nie sú hmotou, ale prejavenou myšlienkou. Priestor v nich existuje iba preto, že momentálne sa cez nich vyjadruje práve tento koncept myšlienky.
