Nedáva mi zmysel množstvo vynaložených peňazí a námahy na dosiahnutie ničoho. Nedáva mi zmysel vynaložená snaha, ktorá nemá byť čím motivovaná. Veď “úspešným” výsledkom referenda bude len potvrdenie právneho stavu, aký tu bol aj doteraz. Načo potom toľko rozruchu? Trošku klišé, ale žiadne iné slovné spojenie to nevystihuje lepšie ako “Mnoho kriku pre nič”.
Nedávno som bol svedkom televízneho vystúpenia pána Chromíka aj s kumpánmi a toľko demagógie a zavádzania som nevidel od najlepších čias nášho pána premiéra. Ale treba uznať, že aj ten sa už trochu umiernil a svoje vystupovanie uhladil. Pán Chromík je ešte neobrúsený diamant a pre slovíčka nechodil až tak ďaleko. Keď bol v úzkych opakoval len dokola to isté. Zastaraná technika, ktorú neviem, či používal preto, že bol skutočne v úzkych alebo preto, že si dobre uvedomuje, na akú cieľovú skupinu mieri a že na to, aby ju presvedčil voliť 3x ÁNO nie je treba zas tak veľa pádnych argumentov. Veľmi nerád by som sa niekoho dotkol a verím, že mnoho podporovateľov referenda je skôr oklamaných ako presvedčených, no mám pocit, že ľahšie zmanipulovateľný je človek, ktorý nie je vysporiadaný sám so sebou či so svojím životom. Nerozumiem, pre čo iné by mi mali vadiť homosexuáli, ak nie pre to, že potrebujem niekoho nemať rád, niekoho utláčať, niekoho nenávidieť a to len preto, že je iný, ako ja. A to si tú svoju inakosť ani nevybral. Vychádza mi, že to bude tým, že sám cítim potrebu cítiť nejakú zášť, lebo nie som celkom spokojný sám so sebou, so svojím životom, prípadne sa tej inakosti bojím. Prvý sú na rane cigáni, potom teploši. Pán Chromík dobre odhadol našu spoločnosť, keď kalkuloval s tým, že je v nej dosť takýchto ľudí. Prípadne ľudí, ktorí už majú svoj vek a skutočne veria, že mu ide o nejakú ochranu nejakej rodiny. Nepoznajú tento moderný svet a nevedia, že sa v ňom čo-to pomenilo. Že byť gay už nie je nadávka ani choroba. Že to, že by dvaja muži spolu žili v manželstve, príp. s dieťaťom, nijako neohrozí žiadnu ďalšiu “tradičnú” rodinu, ani to dieťa. Že ľudia by nemali byť utláčaní za niečo, za čo nemôžu. Že moja sloboda sa končí tam, kde sa sloboda iného človeka začína. Prečo by som mal mať ja právo odnímať ju niekomu ďalšiemu? Veď to nedáva zmysel. Pán Chromík si to zjavne nedokáže uvedomiť a postavil sa do pozície samozvaného “ochrancu” práv a slobôd “normálnych” ľudí a je mu jedno, že pri tom bude veľa ľudí, (podľa mňa normálnych – podľa neho nie), trpieť a tŕpnuť, či mu sa mu ten šialený nápad podarí doviesť do zdarného konca.
Popravde už mi to slovo aj začína liezť na nervy a hlavne celý ten humbuk okolo neho. Preto som si povedal, že sa k tomu nebudem vyjadrovať a nechám to len tak prehrmieť okolo mňa. Nedalo mi to však nakoniec, keď som videl, koľko ľudí je ochotných biť sa do krvi za svoje vybojované referendum, len aby dosiahli svoje malé víťazstvo vo svojom malom svete. Aby sa buzeranti nemohli zobrať. Lebo to je presne to, čo ohrozuje moju rodinu. Že niekde budú spolu dvaja chlapi žiť presne ako doteraz, len s nejakým papierom, ktorý im možno trochu uľahčí život na úradoch. Nie alkohol, automaty, nevera, chudoba ani partnerské nezhody, tie už vôbec nie. Ale to, že sa dvaja chlapi vezmú, to áno. Pretože ten doklad o registrovanom partnerstve budú nosiť všade so sebou tak, že ho moje deti budú môcť vidieť a ja im potom budem musieť vysvetľovať, ako je to len možné, že tento štát dovolil dvom ľuďom, ktorí sa ľúbia presne tak isto ako ja s mamičkou, žiť presne taký istý život. A takéto ohrozenie tradičnej rodiny si jednoducho nemôžeme dovoliť.
