Veľkú časť života som prežil v strachu a hneve. A veľmi som závidel! Závidel som iným rasám a národnostným menšinám. Hneval som sa na to, že hoci sú tu tiež diskriminovaní, aspoň sa na to mohli pripraviť. Pohľadom do zrkadla, zvukom vlastnej reči...
Ja som vyrastal v tolerantnej rodine, ale sociálny tlak bol aj tak neznesiteľný. Narodenie, detstvo, randenie, sobáš, deti, dôchodok, vnúčence a smrť. Bolo to všade. Všetko iné bolo znakom zlyhania. A vtipov. Starí mládenci, staré dievky, buzeranti. Ja som sa na tom smial tiež, veď bol som predsa zo slušnej rodiny a mňa sa to netýkalo!
Aké veľké bolo potom zdesenie, že nezapadám do týchto vzorcov. Ale stále som to vnímal vznešene. Že keď príde ta pravá, všetko bude OK, že to ma iba Boh chce uchrániť od nerozvážnosti. Neprišla. A stále neprichádzala. Nenašla sa ani na gymnáziu, ani na vysokej, ani na Erasme. Prišlo niečo iné. Ráno, na obed, vo vlaku, bezsenné noci... PREČO PRÁVE JA???
Zrazu tie vtipy zneli inak. A nejako ich bolo veľa. Nebol jediný sitcom, kde by si z teplých nerobili srandu. Neboli jediné voľby, kde by ma neobvinili z unášania detí a kazenia mravov. A dobre zostrihanými fotkami z každého pride-u média presvedčivo ukázali, že jediný cieľ LGBT je aj tak iba j*bať za každým rohom. A vždy boli pálčivejšie problémy! Ekonomika, potraty, ekonomika, Fico, ekonomika, potraty, korona, potraty, korona, korona, potraty...
A medzitým som sa strácal. Hoci som sa naučil neprejavovať emócie, aby som sa náhodou neprezradil, aj tak som sa radšej vyhýbal osobným rozhovorom. A potom radšej aj všetkým ľuďom. Posadla ma myšlienka, že vlastne všetkým klamem. Vidia ma ako mladého a úspešného muža, ktorý pred tridsiatkou dosiahol také výkony, o akých sa väčšine ani nesníva. A pritom som iba zúfalo hľadal pochopenie, ale bál sa oň požiadať.
Našiel som svetlo. Nakoniec mi zostala jediná vec. Nikdy som neprestal túžiť po láske. Bolo to krásne a nikto mi to nemohol vziať! Chcel som milovať a byť milovaný. Chcel som sa odovzdať. Čo na tom, že inému chlapovi? Prestal som sa pýtať, prečo práve ja. Už to nebolo dôležité.
Našiel som porozumenie. Na mieste, kde som ho nečakal. V evanjelickej farnosti. U ľudí, skutočných pastierov ovečiek a nie u tých, čo radi posielajú na jatky.
Našiel som odvahu. Zdôveril som sa rodine. Trápil som sa zbytočne, lebo ma celý čas mali radi, takého aký som.
Trápil som sa zbytočne kvôli Vám! Vy, ktorí súdite, rozdeľujete, kladiete prekážky, posmievate sa, kážete, aby som nezavadzal! Vy, vďaka ktorým som uveril, že som odpad, ten ktorý nie je hoden! Chceli ste odo mňa, aby som sa vzdal toho najpodstatnejšieho, lásky! Chceli ste zo mňa spraviť robota, bez emócií, túžieb, nič! Trápili sme sa aj kvôli tým, ktorí síce chápali, ale boli ticho.
Odpúšťam Vám. Verím, že pod nánosmi výkonov, únikov, lacnej zábavy a konzumu si stále pamätáte, aké to bolo milovať a aké by to bolo, keby Vám to niekto zobral.
Ale trápil som sa zbytočne aj kvôli našej komunite! Neklamme si! Za to, ako nás vníma väčšina si sčasti môžeme aj sami. Sme hrdí na niečo, čo nevieme ovplyvniť. Túžime po pochopení, ale sami budujeme bariéry. Uzavreli sme sa do svojej bubliny. Rezignovali sme na zodpovednosť alebo sme rezignovali úplne. Vymenili sme našu integritu za osobný prospech a prestíž a popierame sami seba.
Vybudoval som si šťastie. S niekým, kto tiež túžil milovať a byť milovaný. Odovzdali sme sa jeden druhému a sme šťastní. Radi by sme toto šťastie niekedy aj formálne spečatili. Ale nemôžeme. A tak na Vašich svadbách Vám budem sám (aby som nevyvolal pohoršenie) pripíjať na zdravie a utierať si slzu v kútiku oka. Slzu šťastia z toho, ako vôbec nie som diskriminovaný.
PS - s priateľom nemáme záujem o adopciu detí, tak ako aj drvivá väčšina teplých
