Všetko sa to začalo ľúbostným listom (ktorý neskôr kolovalpo celej škole a vybrané pasáže sa citovali). Kto by v tejto dobepísal taký list? Asi nie niekto zamilovaný.
Odozva bola... krutá je mierny výraz. Krutý som bol i ja. Nezažil som také peklo akoona, ale v jej koži by som asi nebol šťastný (to viem teraz). Zaujímavé,že okoliu by to asi nevadilo. A preto keď vybuchla, nikto nepochopil.
Ako vlastnevyzerá láska - najprv zbaliť, potom sa vyspať a po pol roku stačilo. Žiadenlist, úprimnosť, vášeň. No lenže ona to nevedela. Tak ju to teda poďme naučiť!To, čo si spravila bolo nemorálne, niekoho udrieť! Buď normálna (aj keď kvôlivzhľadu nikdy nebudeš)! Pozri sa na seba, nie si ty chorá? Pozri na jej vlasy a nohy- ako môže taká kachna niekoho milovať, asi nevie o sebe.
Aké mám asisebavedomie, keď ma všetci odstrkujú? Budem vzdorovať, alebo sa poddám? A ostatnímajú asi pravdu......... už o sebe ale nerozhodujem - prišli mi pomôť z psychiatrie.....
Poozdravnej kúre sa vrátila troska. Prebehlo pol roka a mám s ňou spoločnýseminár. „Môžem si prisadnúť?" spýtala sa jednej baby predo mnou. Najprv somvidel hnus, neskôr zvážila situáciu a povedala áno. Asi si myslela, žepopri nej musí vyzerať skvelo. A aj vyzerala. Po niekoľkých otázok prísediacej,bola dokonca aj múdra.
Prebehlo ďalších šesťmesiacov a ja ju stretnem v knižnici. Môžem ju pozdraviť, prihovoriťsa a aspoň z časti odčiniť moje predošlé správanie... Nie, ponáhľamsa na autobus.
Pochopil som až teraz, bohužiaľ, ponáhľam sa stále.
