Medzi detským ihriskom
a opustenou bytovkou
vo fontáne pláva ľadovec.
Hovoril som o ňom roky,
no nepočúvala si, neskôr sa smiala,
napokon zvážnela.
Otázky, či neklamem, sa zarezali do kože,
škriabaním niekoľko odpadlo,
nahradila ich odvaha, sestra zúfalosti.
Stretneme sa dnes, v noci, tak som povedal
a prstom nakreslil mapu na papierový glóbus.
Mesiac zhodil slnko z oblohy
a čierne rieky boli odhalené svetlom
lámp bez domova.
Tej noci bol spln, nikdy ti nedal spať, snáď prídeš.
Počet vežičiek z piesku rátal stratené hodiny
a vytrvalé svetlo odhaľovalo to nič.
Napokon som začul smiech, tvár meškala za hlasom
niekoľko storočí.
Pozri, kričal som pozerajúc na zvráskavený mramor
objímajúci ľadovec.
Steny boli vysoké, neverila si.
Sadni na hojdačku, drž sa, vyhodím ťa hore.
Nechcela si, ešte nie.
Pozri na kráľovstvo, ktoré som dnes postavil!
Lampy bez domova obkreslili pleť rozpadnutých veží.
Nestačilo, viem.
Z vrecka som vytiahol papier, na ktorý zvyknem
písať básne
a zložil z neho loďku,
aby si sa neutopila, keď budeš utekať.
Ocitla sa ti vo vrecku, vraj pre istotu.
História preliezok ťa zaujala iba na ucho,
príbehy o opustených bytoch zmenili všetko.
Jeden si smieš vybrať, bude tvoj, iba tak...
za slovo.
Sama si si sadla na hojdačku,
že chceš ľadovec vidieť.
Dobre, ale dávaj pozor na čajky,
nech sa ti nezapletú do vlasov!
Vraj ich máš i tak dosť strapaté,
vietor učeše.
Vidíš? Vraj ešte nie. Treba silnejšie.
Už? Nie. Iba vodu a niekoľko párov labutí.
Ešte silnejšie, lietala si nad svetom
s loďkou vo vrecku.
Zakričala si, že tam žiadny ľadovec nie je.
Mala si pravdu, nie možno.
Musel sa roztopiť, kým si rátala vežičky,
preplávala čierne rieky
a vzlietla nad pármi labutí.
