Uponáhľaný čas ťa ukryl medzi knihy
cudzích jazykov.
Nič nehovoriace strany hľadeli do tváre
a čakala si,
kedy známe príbehy už nemých autorov
nakreslia moje obrysy.
Všetky sa krčili v čiernom notese,
ktorý bol roky nevedomky
škrabaný pre teba.
Kým si hľadala správny príbeh,
všetky verše som nasvietil na teba
a tie, ktoré nechceli,
som prečiarkol.
Prsty si zaryla do snehobielej pleti
a napísala na ňu všetko,
čo langue dovolí.
Stiahnuté krky topila horká káva
a umierajúci džez unášal pozérske klišé slov.
Príbehy lietali zo strany na stranu,
iba upriamené pohľady navzájom šteklili tváre.
Ústami si povedala, čo si chcela,
zvyšok telom.
Vymyslený svet ti ukradol z tváre
všetky šťastné príbehy,
dobrovoľne som ti vzal horkosť
vytekajúcu spod viečok
a písal ňou verše, ktoré nik neuvidí,
aké sa možno nebudú inému páčiť,
ale sú moje od teba.
S pomaly sa plniacim čiernym notesom
utekáme z kaviarne do kaviarne,
naše miesta činu bez podpisov.
S čučoriedkovým dymom namiesto šálu
ti pripomeniem verše, ak budeš chcieť
zostať ticho.
S uponáhľaným časom v pätách
hľadáme nové a nové kaviarne,
v ktorých už neuvidíme odložených básnikov
v nezrozumiteľnej literatúre.
