Uspávala jeden domček za druhým, svetlá odnášala chladným dychom. Jeden stále odolával. Akokoľvek noc bojovala časom proti jeho teplu, nedokázala zvíťaziť. Nakoniec len urazene priniesla silný vietor a chladnú víchricu. Že sa v tomto domčeku stále svietilo, malo svoje opodstatnenie.
Bývala v ňom jedna mať s dcérou. Muža stratila pred niekoľkými rokmi vo vojne. Odvtedy bola sama, iného nechcela. Dcéru počala po manželovom odchode. Čakala dni a noci, nikdy sa nevrátil. Dievčatko malo byť nádejou v týchto ťažkých časoch. Matka bola spočiatku šťastná a hrdá. Svoje dieťa opatrovala, ako sa patrilo a každý deň sa zastavilo mnoho susedov, ktorí priniesli veľa darov. Ako dievčatko rástlo, nežná tvárička sa podobala zo dňa na deň na tú otcovu. Radosť sa vytrácala a s ňou i šťastie. Nakoniec dievčatko zmizlo, nik ho už nevidel. Ľudia dobrej vôle ho hľadali dňom i nocou. Nikdy ho nenašli. V mestečku sa vystrojil veľký pohreb a pod zem pochovali prázdnu rakvičku. Z domčeka, kde kedysi bývalo šťastie, sa ozýval plač a vzlykanie. Deň vystriedala noc, noc týždne, týždne mesiace a mesiace roky. Vojna trvala i naďalej, farby sa zmenili na sivú. Niektorí si spomenuli na to dievčatko, ktoré sa volalo Dorotka. Pri smutnej spomienke i v dnešných dňoch niekto prevrátil pohárik hore dnom s jej menom na perách. Veru, v mestečku žili dobrí ľudia, ktorí niesli v srdci len radosť a pokoru.
Hradby oddeľovali ich svet s tým vonkajším. Nevedeli, že chladné ruky vojny si hľadali cestu k skrytému šťastiu. Matka po rokoch netrúchlila. Zabudla na muža a Dorotku držala ako tajomstvo. Bolo skryté pred očami ostatných. Tajomstvo, ktoré žilo a dýchalo pochované zaživa. Matka nezniesla pohľad na niekoho, kto pripomínal mestečku jej nebohého muža. Starú komôrku za spálňou vlastnoručne zmenila na malé väzenie. V ňom žilo stratené dievča, ktoré si už nepamätá na teplo slnka. V komôrke bola len malá deka a hrdzavé vedierko. Dorotka bola ukrytá v tme a potichu vyčkávala na deň, kedy dostane od mamy sviečku a krabičku zápaliek. Tešila sa na ňu každý týždeň. Kreslila roztopeným voskom obrázky zo snov. Skákala po komôrke a vlastnými slovami opisovala všetko, na čo pomyslela. Jazyk si vymyslela vlastný, ale radovala sa rečou zrozumiteľnou každému. Nepoznala čas a iného človeka. Matka jej spočiatku pripomínala, že svet je krutý, zlý a mŕtvy. Dievčatko si myslelo, že ju chce ochrániť. Tešila sa, že je skrytá v temnote a môže si vymyslieť vlastný svet. Bol prekrásny a šťastný. Ľudia sa radovali a tma neexistovala. Nik nepotreboval sviečku a sny by sa stávali skutočnosťou. Takú mala predstavu. Dorotka niekedy počula spoza dverí hlasy. Myslela si, že matka mení hlasy, aby sa necítila osamote v mŕtvom svete. Pravda bola ale jednoduchá, každú nedeľu chodil do domčeka kňaz. Vedel o tajomstve, matka sa spovedala každým týždňom. Ťažil ju hriech pochovaného dieťaťa za zamknutými dverami. Iného hriechu nemala, bola dobrý človek. Kňaz videl, ako ju ťaží tento kríž a čím bola Dorotka staršia, matka bola nešťastnejšia. V rozhrešení ju kňaz napomínal, aby dieťaťu dala to, čo potrebuje. Hovorieval, že nikdy nie je neskoro na upustenie od vlastných hriechov. Matka nikdy nepovolila, radšej by si oči vyplakala. Kňaz vždy odišiel naprázdno a v duchu prosil Pána, aby odpustil chorej duši.
Dnes Dorotka počula hlas znovu. Chcela sa smiať a predstavovala si človeka, ktorého matka napodobňuje.
„Dobrý večer,“ pozdravil sa kňaz.
„Dobrý,“ odvetila chladno matka.
„Dnes neprichádzam ako kňaz, ale ako priateľ. Potrebujem ťa varovať.“
Nastalo ticho.
„Už sú tu?“ spýtala sa po chvíli.
„Blížia sa. Odíď z mesta čo najskôr. Nastane krviprelievanie a tu nám nepomôže ani Najvyšší,“ varoval kňaz.
„Nemôžem odísť, radšej umriem.“
„Uvedomuješ si, že v stávke nie je len tvoj život? Chceš odísť na onen svet s krížom vraždy?“
„Ten kríž nosím v sebe niekoľko rokov. Od oného momentu, keď som zavrela komoru. Miesto medzi živými nemám a ona je len žijúcim telom bez duše.“
„Pomiatla si sa? Tvoje slová sú chladné a tvoja myseľ ťa zrádza. Daj na moje slová. V chaose, ktorý už nastal, sa skryješ v dave, nik ťa nebude súdiť.“
„Ľudia ma nezaujímajú a pred Božou nenávisťou sa už neskryjem. Nezáleží na ničom. Umriem tu a tie dvere sa už nikdy neotvoria. Je to moje rozhodnutie a i keby ma na mieste zarežeš, kľúč nenájdeš. Odíď. Ticho noci sa zmenilo v peklo. Počuješ tie výkriky? Ľudia sa boja, utekajú. Radosť odišla a zostane tu len smútok. Tu je moje miesto. Odíď.“
Dorotka počula pomalé kroky a buchnutie dverí. Usmievala sa. Skryla sa v tme a čakala. Krik a strach sa rozlieval po meste ako rozzúrená rieka. Napokon chlad utopil i domček, v ktorom sviečku nezhasla ani noc. Hluk bol silnejší každým nádychom a Dorotka cítila, ako sa trasie vosková podlaha. O niekoľko momentov započula ďalší silný úder.
„Tu je niekto!“ ozval sa výkrik.
„Aký Bohom zabudnutý blázon sa neskryl pred našou armádou?“ spýtal sa druhý hlas.
„Mlčí,“ odvetil prvý tentoraz pokojne.
„Viete, čo sa stane podobnému bláznovi?“
Dorotka nepočula matkin hlas. Iba tieto dva, ktoré sa medzi sebou striedali.
„Myslíš, že by sme ju mali nechať odísť?“
„Nie! Bláznov treba trestať! Náš kráľ si to tak želá. Zabiť každého, kto sa neskryje pred našou silou! Jediné šťastie máš žena, že som si svoje znásilnenie odbil o niekoľko domov pred týmto a náš mladý vojak nemá odvahu na niečo podobné. Zavri oči a pomer sa s Bohom.“
Ticho. Dorotka odbehla od zamknutých dverí. Nahmatala deku a skryla sa v rohu komôrky. Zlá predtucha ju strašila. Nôžky sa roztriasli a na bledej tváričke šantili slzičky. Nerozumela, prečo ju špatila slaná voda a škrtila predtucha. Tma, ktorá bola jej dňom, sa menila na niečo zlé. Strašila ju a myseľ trhali obrazy, ktoré sa potichu vynárali. Vystupovali obrysy niečoho, čo sa plazilo v jej svete. Hladilo nôžky a strapatilo dlhé vlásky. Doteraz nepoznané pocity boli to najsilnejšie, čo v živote cítila. Topiac sa v tme cítila bodanie chladných stien obalených voskom. Začula kroky, ktoré sa lenivo blížili k dverám od komôrky. Zatriasli sa.
„Tieto dvere sú zamknuté. Iba blázon by si dovolil zamknúť dvere pred silou našej armády!“ vykríkol matkin vrah.
Po niekoľkých úderoch sa rozleteli. Dorotka zočila dve vysoké mužské postavy, ktoré stáli medzi dverami.
„Uhm... čo to tam je?“ spýtala sa menšia postava.
„Len tma a smrad. Nevidím nič, nepočujem nič. Asi bláznim. Ak by tam niekto bol, dávno by kričal. Nechce sa mi tu už zostať ani chvíľu. Vypadnime preč.“
Odišli. Dorotka zostala sedieť v tme. Dievčatko ničomu nerozumelo. Dvere boli otvorené. Postavila sa na bosé nôžky a jemným krôčkom nasledovala svetlo ničiace jej svet. Za dverami sa naskytol pohľad na nehybné telo matky a podlahu sajúcu teplú krv. Potichu prešla mŕtvou kuchyňou k dverám od domčeka. Pociťovala radosť. Sloboda, ktorú získala, ju hnala vpred. Nikdy nesnívala o niečom tak krásnom. Ani sa neotočila smerom ku komôrke a vyšla von. Mestečko horelo. Vietor unášal hlasné vzdychy umierajúcich ľudí a stonanie prinášalo so sebou zdvihnutý prst pre všetkých, ktorí neušli pred istou smrťou. Dorotka sa ocitla v ulici posiatej nehybnými telami. Krv stekala po dlažbe a túžobne hľadala akúkoľvek medzierku. Dievčatko sa zamilovalo do chladných dlaždičiek. Skákalo po nich a radostne obchádzalo nebohých. Oheň bol nádherný. Jeho jazyky oblizovali celé okolie. Žiara, ktorá vyháňala všadeprítomnú noc, ju fascinovala. Túžila doň skočiť a hrať sa v ňom. Páľava ju odháňala. Chcela sa na oheň nahnevať, ale pre jeho krásu bola ochotná všetko ospravedlniť. Tancovala dole ulicou. Nezaujímalo ju, čo sa dialo okolo nej. Ignorovala prosby tých, ktorí ešte žili. Ona bola šťastná. Svet bol nádherný a Dorotku prijal bez akýchkoľvek výhrad. Túžila porozprávať niekomu o svojej radosti, ale nepoznala slová. Smiala sa, to muselo stačiť.
Na konci ulice zočila postavu. Niekoho, kto stál a nekričal neznáme slová. Dorotka bola šťastná, keď uvidela niekoho nažive. Šibalské nôžky sa rozutekali k neznámemu. Chcela mu ukázať všetky krásy, ktoré dnes videla. Túžila sa podeliť o šťastie. Na konci ulice poslušne čakal vojak. Sledoval udalosti a riadil sa jednoduchým príkazom, nik nemôže prežiť. Dorotka zastala a doširoka sa usmievala. Bledá tvárička vydesila muža. Nerozumel zvukom, ktoré vychádzali z úprimných úst. Pristúpila a silno ho objala. Vedel, že nekoná správne, ale nechcel sklamať hrdosť. Vytiahol z pošvy nožík a priložil ju k detskému hrdlu. Dorotka ho neustále silno objímala, tešila sa. Priložené ostrie príjemne chladilo. Napokon jedným pohybom rozrezal útle hrdielko. Dorotka pocítila na telíčku teplo valiace sa von. Šťastná sa vracala pomaličky do tmy.
