Korporácie sú zlo. To predsa vie každý mladý vysokoškolský ľavičiar na Západe, ktorý na Twitteri či Facebooku vedie svätý boj proti korporáciám a patriarchálnej kapitalistickej spoločnosti zo svojho Macbooku či Iphonu. Ten mu samozrejme kúpili rodičia ( z peňazí zarobených prácou pre jednu z tých korporácií) , keďže samozrejme, ako správni bojovníci za sociálnu spravodlivosť na brigády nemajú čas a všetok svoj čas mimo štúdia genderu venujú práve občianskemu aktivizmu či zastrašovaniu speakrov s inými názormi. Pokrytectvo týchto SJW (social justice warriors) nemá zmysel ďalej rozoberať. V jednom možno ale majú pravdu. Nadnárodné korporácie skutočne sledujú ekonomická záujmy svojich shareholderov a snažia sa maximalizovať profit, často outsorcovaním výroby do rozvojových krajín, kde je ľudská práca násobne lacnejšia ako na Západe. Sami si ale musíme priznať, že to nie sú len korporácie kto sa správa rovnako. Ako ľudské bytosti sami sledujeme naše vlastné záujmy, čo je prirodzené. Ako hovorí múdrosť : „ pomôž sebe, pomôžeš aj ostatným“. Nechcem tým samozrejme obhajovať bezbrehé sebectvo. Pravdou ale je, že aj v lietadle vám povedia, že v prípade problému si musíte nasadiť kyslíkovú masku sami a až potom deťom. Pozrime sa ale na tie nadnárodné korporácie. Sú ozaj len bezbrehými vykorisťovateľmi, ktorí šíria chudobu a držia ľudí v otrockých podmienkach?
Stále si pamätám, keď som ako malý chlapec počúval o Číne. Vyrábali sa tam fejky a ľudia pracovali v otrockých podmienkach. Čína mala obraz chudobnej krajine, kde celé obyvateľstvo drie za pár dolárov na mesiac. Krajina za to vďačila otvorením svojej ekonomiky Západnému kapitálu ( ktorý predstavovali hlavne korporácie). Začiatky boli drsné, ale oproti minulosti to bol progres, keďže Maov veľký skok vpred stál krajinu desiatky miliónov mŕtvych. Faktom ale je, že Čína už zďaleka nie je len výrobnou firmou s otrockou prácou. Práve vďaka otvoreniu svojej ekonomiky sa za menej ako tri desaťročia dokázalo z chudoby vymaniť stovky miliónov ľudí a dnešná Čína je vzorom pre zvyšok „tretieho sveta“. Minimálna mzda v niektorých provinciách už dosahuje viacej ako 2.5 dolára na hodinu, čím sa logicky Čína stáva pre niektoré korporácie príliš drahou a preto sa sťahujú do iných rozvojových krajín. Skrátka, matematika nepustí. Týmto rozhodne nechcem tvrdiť, že tieto korporácie mali na zreteli hlavne dobro čínskeho ľudu. Do Číny išli hlavne znížiť výrobné náklady a zvýšiť tým profit, konieckoncov, takéto správanie je logické. Sami by ste nechodili kupovať potraviny do obchodu, kde sú rovnako kvalitné ako inde, ale za dvojnásobnú cenu.Trhový mechanizmus ale docielil neustále zlepšovanie pracovných podmienok a ekonomický rast krajiny. Korporáciám ale samozrejme nikto neďakuje a aj naši marxisti ospevujú „geniálne vedenie komunistickej strany“ . Tá ale žiadne pracovné miesta ( samozrejme okrem pracovných táborov) nevytvárala.
Pravdou ale je, že v tzv. „sweatshopoch“ pracujú ľudia v pre nás neľudských a nepredstaviteľných podmienkach a výnimkou nebýva ani detská práca, nad ktorou sa často privierajú oči. Akokoľvek ľúto nám týchto ľudí je, jeden fakt to nezmení. Korporácie ich (na rozdiel od marxistických vlád) robiť nenútia. Je len smutným obrazom stavu týchto krajín, že pre desiatky miliónov ľudí je práca v týchto podmienkach tou lepšou alternatívou. Okrem pracovných príležitostí ale korporácie do rozvojového sveta prinášajú hlavne kapitál, ktorý domáci trh poskytnúť nemôže. Budujú továrne, infraštruktúru ale často aj nemocnice a školy. Priamo sa tým podieľajú na zvyšovaní životnej úrovne miliónov ľudí. Pravdou ale ostáva, že pracovné podmienky sú často strašné. Sú ale tou lepšou alternatívou a príklad Číny nám ukazuje že časom sa tieto podmienky výrazne zlepšujú a umožňujú miliónom únik z chudoby a hladu.
Nemôžme zabúdať, že veľké korporácie vznikli často ako malé podniky. Vďaka úspešnej inovácií a obchodnému modelu ( vrátane tvrdej práce zakladateľov) sa im podarilo dosiahnuť úspech a tým sa presadiť na domácom a neskôr svetovom trhu. McDonald začal ako jedna reštaurácia, Adidas vznikol v práčovni zakladateľovej matky. Kritizovanie korporácií ako takých je vlastne kritikou ľudskej vynaliezavosti, talentu a tvrdej práce. Na ich úspechu sa ale predovšetkým podieľajú ich zákazníci. Ak chce človek skutočne proti korporáciám bojovať, musí sa zbaviť Iphonu, Levisiek, Raybanov a stravovať sa len v lokálnych reštauráciach. Inak len živí svojho nepriateľa. Ak by sme ale skutočne prestali tovary a služby korporácií kupovať a spoliehať sa len na lokálne malé podniky (ktoré s cenami veľkých korporácií bohužiaľ súperiť nemôžu), museli by tie zlé veľké korporácie svoje továrne v rozvojom svete zatvoriť. Okrem toho, že by sa nám výrazne zvýšili výdavky, milióny ľudí v najchudobnejších krajinách by prišli o zdroj zárobku. Nikomu by to nakoniec neprospelo.
Ak sa zdá, že som sa snažil vykresliť korporácie ako ideál, ospravedlňujem sa. Rozhodne nie sú bezchybné a nájdu sa tisícky prípadov, kedy konali v rozpore s morálkou a zákonom. Treba ale pamätať, že za korporáciami stoja ľudia. Prehnané ambície, hrabivosť a honba za ziskom často vedú k amorálnemu správaniu a ľudia, ktorí stoja za týmito korporáciami predsa nie sú žiadnou výnimkou. Jednostranná kritika je nie len fakticky nesprávna, ale aj pokrytecká.
