Tento týždeň poskytol frustrovaným Slovákom ďalšiu príležitosť zanadávať si. Po katastrofálnych prehrách našich hokejistov s Nemeckom a Bieloruskom (ale Maďarov sme porazili!), prišla správa o novom pláne regulácií z Bruselu. Načasovanie nemôže byť vzhľadom na blížiace sa britské referendum lepšie, o to viac v súvislosti s britskou záľubou v laissez-faire. Aj keď si komisia vyslúžila tvrdú kritiku akademickej časti slovenského facebooku, ktorý sa do vecí ako spotreba, ekológia či životné prostredie rozumie určite viacej ako nejakí technokrati, s titulmi zo Sorbonny, v Bruseli, táto politika bude v konečnom dôsledku prospešná pre všetkých.
Princíp laissez faire má určite svoje ekonomické výhody. Európskym národom v 19. storočí priniesol nebývalý ekonomický rozvoj a spravil z nich svetové mocnosti. Voľný trh a nezasahovanie štátu do ekonomiky sa zdal ako ideálny recept na rozvoj a prosperitu. Klasickí ekonómovia na prelome 18teho a 19teho storočia ale do svojich teórií nezakomponovali faktory ako životné prostredie a vyčerpávanie prírodných zdrojov. Ukázalo sa, že samotný trh sa nedokáže vysporiadať so znečistením životného prostredia, čoho najväčším dôkazom bol Londýn 19. storočia , pri ktorom vyzeral dnešný Peking ako idylka z nemeckej telenovely.
Úlohu ochrancu životného prostredia preto musel prevziať štát. Environmentálna agenda v Európe sa začala prejavovať v 70. rokoch nástupom tzv. zelených strán. Pritom bola v západnej Európe situácia oveľa priaznivejšia ako vo východnom bloku, kde diktatúra proletariátu venovala ochrane životného prostredia rovnakú pozornosť ako ľudským právam či základným ekonomickým poučkám.
Vďaka európskej integrácii ale nemohla ostať ochrana životného prostredia čisto v rukách členských štátov. Keďže životné prostredie hranice nepozná, zelené štáty by mohli doplácať na tie špinavé. Nehovoriac o kompetitívnej výhode, ktorú by nižšia regulácia a tým pádom nižšie výdavky na výrobu priniesli týmto špinavým štátom. Iniciatíva ochrany životného prostredia by preto mala ostať v kompetencii Európskej únii ako celku.
Áno , chápem , že hriankovače , či fény na vlasy nemajú rovnako zlý dopad na životné prostredie ako tepelné elektrárne alebo povrchové bane, ale napriek tomu ho netreba zanedbávať. Životné prostredie zdieľame všetci a každý krok smerovaný k jeho zlepšeniu by sme mali vítať. Koniec koncov, nižšia spotreba domácich spotrebičov môže v konečnom dôsledku ušetriť peniaze domácnostiam po celej Európe.
