Konflikt medzi liberalizmom a konzervativizmom nie je nový. Naopak, je tu už od počiatku politiky. Aj keď sa tak možno obe strany vždy nevolali, podstata konfliktu tu bola vždy. Liberáli boli vždy otvorení zmene a väčší dôraz kládli na jednotlivca. Konzervatívci naopak presadzovali zachovanie tradícií, inštitúcií a stabilitu v spoločnosti. Zmenám sa nemuseli vždy brániť, boli voči ním ale skeptickí a oproti liberálom hájili skôr pomalšiu, graduálnu zmenu, kvôli obavám z negatívneho dopadu na spoločnosť.
Tento stret dvoch svetov sa skvelo ukázal vo francúzskej revolúcií. Zatiaľ čo liberál Thomas Paine bol jej zástancom, konzervatívec Edmund Burke vopred varoval pre možnými katastrofálnymi dopadmi. Burke argumentoval, že tradície a inštitúcie hrajú dôležitú rolu v udržovaní stability spoločnosti. Predstavujú určité morálne a politické mantinely, ktoré zabraňujú excesom. Ich narušenie by mohlo viesť k chaosu a krviprelievaniu, čo jakobínsky teror jasne neskôr ukázal. Thomas Paine zastával opačný názor. Prečo by sme mali niečo udržiavať, len preto lebo sa to tak robilo predtým? Načo je nám status quo, ktoré je jednoducho zlé. Feudalizmus a monarchia boli pre neho inherentne zlým systémom. Zabraňovali ľuďom v sociálnej mobilite, udržiavali nerovnosť a znemožňovali akýkoľvek výber predstaviteľov. Taxation without representation. Takýto systém bolo jednoducho treba zničiť a nahradiť ho novým a spravodlivejším. Aj za cenu nestability.
Ťažko povedať, kto z nich mal pravdu. Francúzska revolúcia skutočne priniesla teror a krviprelievanie. Bez nej by ale politická mapa dnešnej Európy vyzerala úplne inak. Práve jej idey pomohli k pádu monarchie a feudalizmu a nastoleniu rovnosti občanov. Deklarácia práv človeka a občana je stále inšpiratívnym textom. Nutné je ale podotknúť, že revolučný teror začal v čase, kedy bola mladá republika v občianskej vojne a vo vojne s európskymi mocnosťami. Len po potlačení Komunardov v 1871 francúzsky režim popravil za týždeň v Paríži viacej ľudí, ako teror za celý rok.
Konflikt medzi liberálmi a konzervatívcami pokračoval aj v 19. storočí. Skvelo ho dokumentuje ruská literatúra. Turgenev ho v jeho Otcoch a deťoch doplnil o tretiu stranu, novú generáciu nihilistov v charaktere Bazarova. Dostojevskij o liberáloch písal často a skoro vždy negatívne. V jeho Démonoch je ich kritika najsilnejšia, ale kritizuje ich skoro v každej knihe – predstavujú pre neho nebezpečenstvo pre spoločnosť a tradičné ruské hodnoty. Práve ruskí liberáli ale presadzovali zrušenie feudalizmu a obmedzenie absolútnej monarchie. Práve takéto veci by Rusko posunuli dopredu a možno aj zabránili boľševickej revolúcií. Bohužiaľ, vplyv konzervatívcov obhajujúcich samoderžavie a nevoľníctvo dlho prevažoval. Alexander II síce nevoľníctvo zrušil už v druhej polke 19. storočia, no skostnatenosť cárskeho režimu naďalej pretrvávala a tento sud s pušným prachom s obrovským hrmotom vybuchol v 1917.
Rozdiel medzi liberálmi a konzervatívcami nie je len ideologický, ale aj psychologický. Americký psychológ Jonathan Haidt sa týmto rozdielom odborne venuje. Sám priznáva, že ako liberál sa na konzervatívcov dlho pozeral ako na pomýlených ľudí. Po tom čo ale spoznal, z akých základoch konzervativizmus vyviera, sám uznal jeho pozitívne vlastnosti a presadzuje dialóg s vzájomné dopĺňanie sa medzi oboma stranami. V extrémne polarizovaných Spojených Štátoch, kde sa obe strany démonizujú a diskusia prestáva byť možná, je takýto prístup niečím naozaj zriedkavým. Haidt argumentuje, že obe strany vychádzajú z 5 rovnakých morálnych základov. Je to ale ich interpretácia a dôraz, ktorými sa líšia.
Tieto morálne základy sú:
1.Starostlivosť o druhých
2.Férovosť / Rovnosť
3.Vernosť
4. Rešpekt voči autoritám
5.Čistota
Zatiaľ čo u konzervatívcov všetky body prevládajú rovnako, u liberálov dominujú prvé dve. Rozdiel je aj v spomínanej intepretácií týchto základných hodnôt zatiaľ čo rovnosť znamená pre konzervatívcov hlavne rovnosť príležitostí, liberáli sa prikláňajú skôr k rovnakým príležitostiam. Konzervatívci dávaju čistote až náboženský význam (morálny), u liberálov je čistota chápaná materiálne. Dá sa teda povedať, že každá strana má iný morálny svet. Ak ale ostaneme vo svojej bubline ( či už liberálnej alebo konzervatívnej), hrozí nám, že naše videnie sveta bude až príliš zúžené a s druhou stranou nebudeme môcť komunikovať. Takáto spoločnosť nebude schopná spolupráce a politická polarizácia bude mať negatívny efekt dokonca aj na rodiny ( v USA sa dokonca rozvádzajú kvôli politickým rozdielom). Samozrejme treba vziať do úvahy odlišné definovanie politických liberálov a konzervatívcov u nás a v USA, aj keď sa spoločné prieniky nájsť dajú.
Čo si z toho máme zobrať? Obe ideológie majú niečo do seba. Žijeme v dynamickej a globalizovanej spoločnosti, kde sa myšlienky rýchlo šíria a svet sa mení doslova zo dňa na deň. Zdá sa, že liberáli vyhrávajú ( čo bolo pre mnohých liberálnym excesom pred 50 rokmi je dnes normou). Sám som liberál a takýto vývoj ma teší. Nemám rád spoločenské konvencie a dogmy, ktoré bránia jednotlivcovi žiť život podľa seba. Mimo iného nám napríklad aj post-modernizmus ponúka príležitosť zbaviť sa meta-naratívov a realizovať svoj potenciál cez autentické bytie, zbavené obmedzení z vonkajšku. Zmene by sme sa brániť za každú cenu nemali a otvorená spoločnosť bude mať vždy prevahu nad uzavretou. Konzervatívci majú ale v niečom pravdu. Emancipácia individuálna a absolútna sloboda atomizujú spoločnosť. Inštitúcie ako rodina, národ a komunita erodujú a jedinec sa stáva viac a viac vykorenený. Tieto inštitúcie ale majú svoj zmysel a človek má potrebu niekde patriť. Práve to zdôrazňuje konzervativizmus. Liberáli a konzervatívci by mali teda spoločne diskutovať. Mimo iného to obohatí ich svet. Pohľad z inej strany nikdy nie je na škodu.
Zmena a otvorenosť môžu priniesť pokrok a výhody. Rýchle a radiálne zmeny majú ale potenciál priniesť viac škody ako úžitku a práve preto by mali byť temperované. Výsledok by bol syntézou oboch ideológií. Zatiaľ čo liberáli by prichádzali so zmenami,, konzervatívci by ich svojou opozíciou temperovali. Filozoficky si môžeme pomôcť práve syntézou v Hegelovej dialektike. Zatiaľ čo konzervatívci zastávajú tézu (status quo), liberáli prichádzajú s anti-tézou. Výsledkom je teda syntéza, ktorá obe postoje vybalansuje. Príkladom je spomínaná francúzska revolúcia, ktorá bola anti-tézou k stavovskej monarchii. Syntéza prišla v podobe Napoleona, ktorý zachránil kľúčové výdobytky revolúcie a zaviedol poriadok, ktorý ukončil jej chaotické následky.
Paine. Burke. Hegel.
Pamätajme vždy na týchto troch.
