Každá revolúcia so sebou prináša ničenie sôch ako symbolov ancien régime. Nevyhla sa tomu francúzska revolúcia, ani boľševická. Sochy komunistických režimov sa po revolúciách rúcali aj u nás . Bez ohľadu na storočie a miesto sa opakuje snaha nastupujúcej politickej sily vymazať tú predchádzajúcu.
A sochy sú i naďalej ničené aj dnes. Stoja za tým americké protesty Black Lives Matter, ktoré spustilo zabitie afroameričana Georga Floyda policajtmi. Zdôrazňujú hlavné problémy systémového rasizmu v Spojených Štátoch amerických. Neodniesli si to len obchody a vládne budovy, najnovším cieľom sú práve sochy historických osobností, v ktorých vidia protestujúci pôvod existencie či šírenia rasizmu.
Nad ničením sôch južanských „hrdinov“ sa dá privrieť oko. Títo ľudia boli v podstate zradcovia a stáli na „zlej“ strane histórie. Bojovali za zachovanie otroctva a je pochopiteľné, že glorifikovanie týchto postáv je tŕňom v oku minorít a protestujúcich. Nehovoriac o tom, že mnohé z týchto sôch boli postavené v čase, keď kinám vládol film Birth of a nation a slúžili ako pripomienka afroameričanom, že bieli stále vládnu nad krajinou.
Obeťou rozzúreného davu sa nestali len južanskí vojaci a otrokári, ale aj Churchill či Gándhí. Tu už však končia akékoľvek medze, hoci aj oprávneného, hnevu. Áno, niektoré Churchillove slová by mohli byť optikou dneška považované za rasistické a demonštrujúce jeho podporu britského imperializmu. To, že väčšina vtedajšej populácie Británie mala v podstate rovnaké zmýšľanie, jeho postoje neospravedlňuje. V jeho výrokoch je cítiť dešpekt k Indom, ale aj iným národom a rasám. A práve preto si vyslúžil (teda jeho sochy) nenávisť. Dokonca bola obeťou aj jeho socha v Prahe. Tu si ale treba uvedomiť jeden dôležitý fakt. Sochy Churchilla nestoja preto, aby sme si pripomínali jeho názory. Stoja preto, lebo Churchill dokázal v časoch krízy a strachu viesť svoju krajinu v existenčnom boji proti hitlerovskému nacizmu a zvíťazil. Nebyť jeho odhodlania a silnej vôle, dilemy o rúcaní sôch by sme v dnešnom Reichu viesť nemohli. Áno, Churchill nebol vždy politicky korektný a diplomatický vo vzťahu k iným národom. Takisto ako množstvo ďalších historických osobností. Zároveň ale dokázal poraziť Hitlera a práve preto je pripomínanie si jeho zásluh opodstatnené.
Ak by sme išli rovnakou logikou, ktorou sa riadia niektorí extrémni „progresívni“ protestujúci, mali by sme rúcať aj sochy Štúra. Mal predsa protižidovské predsudky a ani fakt, že v 19. storočí išlo v podstate o konvenciu, tieto postoje neospravedlňuje. V skutočnosti bol ale hlavne významným národným buditeľom, bez ktorého by dnešný slovenský národ nemusel existovať. Celý život zasvätil myšlienke obrody slovenského národa a preto si jeho osobnosť a markantný vplyv na naše dejiny do dnešného dňa pripomíname prostredníctvom sôch, kníh či obrazov.
Rúcanie sôch agresívnym davom je nebezpečné samo o sebe. Táto vokálna menšina si totiž uzurpuje právo určovať, ktoré osobnosti sú hodné obdivu. Je pravdou, že spoločnosť sa vyvíja - a tá naša západná obzvlášť vcelku dynamicky. Hrdinovia 19. storočia môžu byť zloduchmi toho súčasného. Rozhodnutiam o ponechaní alebo rúcaní sôch by mala ale predchádzať spoločenská debata, nie impulzívne rozhodnutia rozvášneného davu, ktoré nie sú ničím iným, ako lynčom.
Nesmieme ani zabúdať na fakt, že hodnotenie historických osobností optikou dneška nie je zrovna objektívnym meradlom. História je totiž plná mizogýnov, rasistov, homofóbov, šovinistov a imperialistov. Nemusí to ale znamenať, že boli zlými ľuďmi. Jednoducho spĺňali konvencie morálky dôb, kedy veda a politika boli na úplne inej úrovni ako dnes. Treba podotknúť, že aj veda tieto predsudky často ospravedlňovala a slúžila politickým cieľom. To je ale na širšiu debatu.
Niečo by sme si ale z týchto udalostí predsa len mohli vziať. Mali by sme sa začať na historické osobnosti pozerať komplexnejšie. Národy majú tendenciu mýtizovať a heroizovať vlastných hrdinov, ignorujúc ich negatíva. Patrí to k budovaniu povedomia národa. A práve ich odmýtizovanie a otvorená spoločenská debata by nám mohli poskytnúť objektívny pohľad a reflexiu nad minulosťou aj s jej temnými a problematickými aspektmi.
Zatiaľ ale Štúra ako i Churchilla nechajme radšej stáť.
