Prvé lastovičky
Najlepší odchádzajú prví, riadiac sa týmto heslom sa minulý rok pobalila firma Seadrill a presťahovala svoje sídlo preč zo Stavangeru. Na rušnej ulici v štvrti, kde sídlia desiatky firiem, ktoré majú aspoň niečo spoločné s ropou, vyhadzovali robotnici cez okná odpad do kontajnerov. Okoloidúci šéfovia firiem krútili len hlavami. To, čoho sa v kútiku duše obávali, sa stavalo realitou. Veľké firmy si starostlivo strážia náklady, to nie je žiadne tajomstvo. Tak prečo by mali platiť extrémne veľa za nájom v Stavangeri? Prečo by mali platiť super platy Nórom? Keď cez more ste za hodinu letu v Anglicku? Kúsok na východ je Švédsko, kde na spomínaných nákladoch ušetria niekoľkonásobne! Prečo nie? Ceny nehnuteľností rástli pod rúškom eufórie z toho ako sme bohatí z ropy extrémne a dlho. Až si ľudia zvykli na fakt, že všade, kam dosiahne ruka Stavangerčana je 2x drahšie oproti iným mestám.
Budíček
Či už to bol Seadrill alebo sa to začalo skôr, ľudia sa jedného dňa zobudili a povedali si: Čo nám dáva Stavanger za to, že mu platíme tak veľa? Po dlhé obdobie predtým si veľké množstvo ľudí mohlo povedať - dobre platenú prácu. Jedného dňa sa však ľudia prebudili do nového sveta a cestou do práce si prečítali titulku na novinách v obchode: „Takto vyzerá šéf, ktorý podpisuje 4 300 výpovedí!“ Titulku umocnila fotka pána s perom na pozadí. Najväčšia ropná firma v Nórsku varuje pred krízou a prepustí desiatky tisíc zamestnancov. 200 000 pracovných miest môže zmiznúť v krátkom čase. Analytici DNB varujú, že rok 2015 bude zlým rokom pre Nórsko. A tak ďalej, zovšadiaľ vyskakujú na ľudí titulky o tom, ako sa prepúšťa: Váš sused je odfotený so ženou v novinách ako smutne krčí ramenami a jeho žena plače, majú malé dieťa a hypotéku viac ako 400 000 euro. Obidvoch ich prepustili. Nie je práca.
Zlatá éra ropy sa skončila
To, že nič netrvá večne, počul už každý, no nie každý si to vedel alebo chcel predstaviť. Menej pracovných miest, viac ľudí bez práce a celospoločenská depresia nenasvedčujú, že by sa mal stať nejaký zázrak. Ľudia, ktorí pred rokom predpovedali, že raz sa to musí zastaviť, boli na smiech. Smiali sa im tí odvážni, ktorí kupovali s vidinou dobrej kúpy drevené domy za extrémne nadhodené ceny. Nikto vtedy nerozmýšľal nad tým, že hypotéku si berú na 25-30 rokov. To, že je dobre, každý bral ako samozrejmý fakt. A to, že ten istý dom, čo stojí v Kristiansande na juhu Nórska 2 milióny, stojí v Stavangeri 5 milónov. Letenka z Osla do Tromsø stála 500 korún a zo Stavangeru 1400 aj keď je to rovnako ďaleko. Ľudia zo Stavangeru si zvykli, že všetko je pre nich drahšie, cena za život v úžasnom meste Stavanger. Tá istá ruka ropnej víly, ktorá ľuďom vkladala do vrecka jednu korunu im z vrecka vyberala 2. Kým bolo z čoho brať, bolo všetko v poriadku.
Cena, Cena, Cena
Väčšina vecí je dnes v biznise o cene. Prečo platiť ľuďom veľa, keď nemusíte? Prečo platiť v Nórsku 4 ľuďom veľa za to, aby urobili prácu za 1 Nemca, ktorý to urobí lacnejšie ? Prečo platiť za budovu, zamestnancov a všetko v pomaly najdrahšom meste v Európe? Čo nám to dáva? Ak si niektorá firma položí takéto otázky, smer jej budúcnosti je jasný. Kým bolo veľa peňazí, nikto sa nepýtal. Keď nie je veľa výborne platených zamestnancov, nie sú ani kupci na drahé domy, potraviny, služby… A kruh sa uzatvára, trh sa s tým vysporiada sám. Uvidíme ako a kedy.
