Od úvodných krokov sa zaraďujeme do davu ľudí. Nevadí, hlavne že si prevetráme hlavu vo vyššej nadmorskej výške. Občas nezaškodí stráviť pár chvíľ "tam hore" a zabudnúť na všetko a všetkých, čo sú tam "dole".
Prvé ranné lúče a dotieravé midges (potvory malé štípavé) nás vyháňajú z kempu za mestečkom Fort William. Cez Visitor Centre Glen Nevis zamierime smerom k povestnej hore Beinn Nibheis, čo v gaelštine znamená “hora, ktorá má hlavu v oblakoch”. Je to len jeden z prekladov jej názvu, ale my o pár hodín neskôr zistíme, že je celkom pravdivý.
Slnko nás hreje zo všetkých strán, lebo turistický chodník pred nami mení každú chvíľu smer. Popri výhľadoch na nádhernú okolitú scenériu takmer vôbec nevnímame, ako pomaly ale isto naberáme výškové metre. Divíme sa však ľuďom, ktorí už takto zrána zostupujú nadol. A veru nie je ich málo. Toto všetko patrí k miestnemu “folklóru” s názvom MUNRO. A Ben Nevis je predsa len ten NAJ vrchol a každý so zberateľov ho musí zdolať. V nekonečných zástupoch turistov sa cítime tak trochu ako pri našom národnom výstupe na Kriváň (počas dňa sme zistili, že tam bol naozaj organizovaný výstup jednou mimovládnou organizáciou).
Zeleň okolo nás pomaly ale isto mizne a rovnako rýchlo sa strácajú aj slnečné lúče. Všetko smeruje k tomu, že nás na našej ceste občerství pravý letný dážď. Nezostane však iba pri kvapkách a zažijeme aj zopár snehových vločiek. Hovorí sa, že v týchto horách prší 330 dní v roku. Dnes sa nám to potvrdilo. Našťastie sa počasie rýchlo mení a o niekoľko minút sa šedé oblaky vďaka silnému vetru stratia nevedno kam.
Neustále mierne stúpame po chodníčku, ktorý sa na záver zmení na širokú kamennú "magistrálu". Pred poludním už stojíme na najvyššom bode - Ben Nevis, 1 344 m (s poctivým prevýšením cca 1 300 m). Mraky sa našťastie zatiaľ nevrátili a nám sa tak naskytnú nádherné výhľady na všetky svetové strany. Po povinných fotkách si nájdeme miestečko v závetrí, povyťahujeme dobroty z plecniakov a užívame si zaslúžený odpočinok.
Po minútach, ktoré sme venovali jedlu a oddychu, nastáva okamih návratu. Nechce sa nám, veď kto by sa tam do bežného života dole ponáhľal. Nemáme ale na výber (navyše sa citeľne ochladilo) a tak si dlhý zostup spestrujeme aspoň výhľadmi do údolia Glen Nevis. Sú naozaj úchvatné. Zaujímavé je aj pozorovať turistov z rôznych kútov sveta, ako si užívajú zvyšky snehu na guľovačku alebo sa len tak šmýkajú. Skrátka, pravá letná idylka :-)
Po návrate do kempu nasleduje očista. Dotieravý hmyz nás však rýchlo vyháňa do neďalekej reštaurácie, kde musíme doplniť stratené kalórie. Dobrú chuť!
Nasledovať bude: Škótsky zápisník (2) … na ostrove Mull
