Čo by však človek neurobil preto, aby mal naše miniveľhory aspoň na chvíľu iba pre seba. O pol siedmej preto už kráčame okolo Velického plesa. Slnko nesmelo vykukuje spoza obzoru a my pomaly naberáme výšku. Studené ráno ešte ukazuje svoju silu a ľad pokrýva všetko, čo večer zaliala voda.
Poľský hrebeň. Čas 8:28 ... oddych, neskoré raňajky a dúšok teplého čaju. Niekto ešte spí a netuší, aké krásne výhľady mu unikajú. My si to však užívame všetkými zmyslami. Toto sú tie veci medzi nebom a zemou, pre ktoré sa oplatí vstávať skoro ráno :-)
Sme na pol ceste na vrchol. Prestávka na vydýchanie príde vždy vhod. Naťahujeme si ju o trošku viac a pozeráme, ako sa v diaľke hrdo týči Vysoká. Pred dvoma rokmi sme stáli na oboch jej vrcholoch a spomíname. Bol podobne nádherný jesenný deň ako dnes...
Vrchol. Zrazu máme pocit, že sme priamo v srdci Tatier. Je to dané zrejme tým, že máme výhľady od Podtatranskej kotliny až po Poľsko a od Kriváňa až po Muráň. Neopísateľné sú aj pohľady do Bielovodskej, Veľkej Studenej a Velickej doliny. Užívame si to všetko nikým a ničím nerušení. Navyše, je bezvetrie a slnko zohrieva svojimi lúčmi studený vzduch. Komu by sa chcelo tam dole, medzi "obyčajných" pozemšťanov.
Koniec prehliadky, je čas na zostup. Snáď ste si to užili aspoň tak, ako my :-)
PS1: vždy keď opúšťam Tatry, tak mi je akosi smutno na duši.
PS2: ak máte chuť nahliadnuť na spomenutú Vysokú, tak nech sa páči ... http://andrejvida.blog.sme.sk/c/275846/Vysoka-2-560-m-vraj-najkrajsi-vrchol-Vysokych-Tatier.html
