Hovorí sa, že vzduch je ľahký, nehmatateľný a priezračný. S nadhľadom jemu vlastným dokáže spojiť zem a oblohu v nádhernej symbióze. Sú to tie chvíle, keď ho vôbec nevnímate, necítite a stávate sa jeho súčasťou...
Zrazu vám ale nos pošteklí známa vôňa ... rybacina. To však len miestni rybári sušia svoje úlovky priamo na pobreží. A čo sa nepodarí chytiť im, o to sa radi postarajú hladné čajky unášané vetrom...
Ale čo to? Priestor pred vami zrazu zahaľuje dym a všade je cítiť zápach síry. Je to tým, že sa nachádzate v aktívnej oblasti, kde pod vašimi nohami zem „pracuje“ na plné obrátky. Tu pravidlo neuchopiteľnosti vzduchu zrazu akosi neplatí. Máte pocit, že je hustý a vy sa strácate v jeho najpodivnejších formách...
Štipľavý dym striedajú v priebehu niekoľkých minút ťažké a vlhké oblaky. Ochladzuje sa a vo vzduchu je doslova cítiť blížiaci sa dážď. Tak rýchlo ako prišiel, ale aj odchádza a na rozlúčku všetkých poteší nenápadnou dúhou.
Oblaky sú zaraz preč. Odohnal ich silný a takmer všadeprítomný vietor. Ten sa rád pohráva so všetkým, čo mu príde do cesty - na okamih máte pocit, že vyrovnáva aj hladinu malého jazierka. Volíte teda radšej únik a vychutnávate si vyvádzanie vetra pri kávičke v bezpečí slnečnej terasy...
Nie vždy ale máte to šťastie, že sa stihente pred vetrom schovať. To vôbec nevadí, práve naopak! Môžete aspoň vidieť, s akou ľahkosťou sa dokáže pohrávať s vodou v oceáne. V pravidelnom rytme ženie vlny veľké niekoľko metrov na breh a vy vnímate iba jeho rýchlosť a silu...
Na záver si dovolím pridať ešte jednu múdrosť: v nadýchnutí do nás vstupuje celý svet a my sa výdychom stávame jeho súčasťou.
Verím, že ste vzduch cítili rovnako ako ja :-)
PS: ďalšie pokračovanie bude (asi) o elemente „zem“
