1. marca 2024 sa v priestoroch Základnej umeleckej školy v Senici pod organizačnou záštitou Záhorského osvetového strediska v zriaďovateľskej gescii Trnavského samosprávneho kraja uskutočnilo obvodné kolo tradičného recitačnosúťažného podujatia Hurbanov pamätník. Tak ako každý rok, aj teraz si mohla porota, školiace pani učiteľky či páni učitelia, prítomní rodičia či hostky a hostia vypočuť dobré či výborné deklamačné výkony talentovaných detí zo základných škôl či základnej umeleckej školy v tradičných 3 vekových kategóriách. Pátos priebehu tejto udalosti však výraznou mierou neutralizovala až znegovala finálna, hodnotiaca etapa súťaže a jej samotné vyhodnotenie. Hneď úvodné hodnotiacosumarizačné slová pani predsedníčky poroty prítomných trocha zarazili, keď direktívnym a nevyberavoasertívnym tónom upozornila, aby si ju nik z prítomných nenahrával. Po chvíli však aj nezainteresovaný, avšak trocha v tejto oblasti zorientovaný poslucháč úplne pochopil tento jej apel. Hoci avizovala, že jej hodnotenie bude krátke a kritickejšie, čo je v poriadku a v konštruktívnej realizácii má výkony súťažiacich detí posúvať v budúcnosti na vyššiu úroveň, očakávanie nenaplnil ani jeden jej predikovaný aspekt ‒ teda až na tú zväčša subjektívnu, adresnú a nekonštruktívnu kritiku, no nie úrovne žiackych prejavov. Z jej strany išlo o viac ako polhodinový monológ, v ktorom sa však deti takmer nedozvedeli, ako majú zlepšiť aplikáciu lingválnych, paralingválnych či extralingválnych komunikačných prostriedkov, kde majú ešte medzery na zlepšenie a pod., ako by sa podľa jej predstaveného profilu od skúsenej odborníčky na recitáciu a členky mnohých recitačných porôt očakávalo. Popri pasáži dobrých a prínosných postrehov, napr. vyhýbanie sa redundantnej a teatrálnej gestike ako častého sprievodného znaku recitácií, rešpektovanie interpunkcie v texte a pod. ‒ hoci aj tu boli niektoré veci nedopovedané (napr. zdôrazňovanie iba gramatickej funkcie čiarky, hoci má aj štylizačnú, autorsky intenčnú funkciu, ktorá nemusí mať gramatické opodstatnenie a pod.) ‒ zredukovala pani predsedníčka hodnotenie výstupov na neprofesionálnu, vzhľadom na vek neprimeranú a, treba povedať, miestami aj neodbornú kritiku výberu interpretovanej literatúry. Ťažiskom menovite adresovanej kritiky sa stal najmä výber prozaických textov a, žiaľ, smeroval na deti v najmladšej vekovej kategórii, ktoré mnohým slovám ani neporozumeli a výčitky emotívne spracúvali len cez prizmu mentorského a autoritatívneho hlasu hodnotiacej, ktorá síce záverom vyzvala na možnosť reagovať, len akosi zaniklo, kto mal byť adresátom jej výzvy na diskusiu ‒ 8- či 9-ročné vyľakané deti alebo prekvapené sprevádzajúce či cvičiace pani učiteľky? V tomto kontexte si aj autor textu vyčíta, že z dôvodu spoločenskej taktnosti, vyhnutiu sa nevhodnému načasovaniu diskusnej reakcie pred oceňovaním, čo by mohlo viesť k spochybňovaniu všetkých výsledkov súťaže, a, v nemalej miere aj preto, že mu súťažilo dieťa, tiež necítil potrebu na prejav reagovať, čo sa však zmenilo po vyhlásení výsledkov v najmenšej kategórii, v ktorej sa nie jedným, ale jediným hodnotiacim kritériom rétorickej kvality stal výber literatúry podľa (ne)sympatií predsedníčky poroty či jej členov. Kritérium, na ktoré deti v najmladšom súťažnom veku na rozdiel od starších detí podľa nášho názoru nemajú až taký dosah, ako chybne pertraktovala pani predsedníčka, pretože je ich súťažná literatúra zväčša vyberaná na základe zadefinovaných parametrov od triednych učiteliek či učiteľov už v triednom kole či odporúčaní knižničných pracovníkov. Je prirodzené, že vzniká a existuje kvalitná a menej kvalitná literatúra, ale na hodnotenie poetickej kvality spisovateľov je vymedzený priestor literárnovedných textov či odborných diskusií, nie recitačná súťaž, a nemalo by bez adekvátnej konštruktívnej reakcie zostať to, že hlavná zástupkyňa poroty hodnotí kvalitu literárneho diela triviálnou obsahovou analýzou na osi mne sa v deji páči toto ‒ nepáči sa mi toto. Pred takýmto zjednodušeným hodnotením diela sa má, naopak, v didaktickej čitateľskej praxi vystríhať, pretože treba deti učiť vnímať literatúru na úrovni komplexnej percipientskej interpretácie, nielen na základe jednoduchého sujetového opisu diela a zbytočným zamýšľaním sa nad logikou niektorých pasáží diela. Veď literatúra stvárňuje fikčný svet, reflektuje autorský talent na prácu s jazykom, básnickými prostriedkami a sprostredkúva priestor na čitateľský zážitok a rozvíjanie fantázie. Propagovaním iba porotou obľúbených, najmä moderných a „moderných“ autorov sa v hodnotiacej reči sčasti dostal do nemilosti aj taký bard slovenskej povojnovej poézie a majster novej obraznosti Milan Rúfus! Treba porote zdôrazniť, že aj slabšiemu textu môže svojou interpretáciou recitátor vdýchnuť svoj rečnícky idiolekt a dať mu tak nový rozmer, o čom svedčí napr. aj oblasť filmu či divadla, keď mnohým, aj slabším hrám či filmom dvíha výslednú kvalitu herecký výkon pri stvárňovaní postáv. Kategoricky preto nemožno súhlasiť so slovami pani predsedníčky, ktorými práve poprela spomínaný kvalitatívny vklad interpreta (a vlastne aj svoju prácu) slovami, že „dôležitý je výber diela, pretože (dobre) recitovať je jednoduché a dokáže sa to naučiť každý, a nie je preto nijaký rozdiel medzi recitačnou prípravou na základnej a umeleckej škole“. Ponúka sa preto otázka, akú úlohu teda u poroty recitačnej súťaže zohrávali parametre ako práca so suprasegmentálnymi vlastnosťami reči, segmentácia textu, proxemika, artikulácia a pod., keď sa na úkor týchto podľa nás dôležitých parametrov v niektorých prípadoch vyzdvihol výber diela, pričom jeho prezentácia mala pomerne dosť ortoepických a, žiaľ, aj ortofonických lapsusov. A upozorňujem na to plne rešpektujúc súčasný stav inkluzívnych tendencií, ktoré však, prirodzene, nemôžu diskriminovať neinkluzívne deti. Vysokým a nekritickým ocenením takýchto prejavov sa však mladým recitátorom stavajú vzdušné zámky momentálneho úspechu, ktoré časom narazia na strop a o to bolestnejšie sa rozplynú. Ťažko sa potom viac vnímavým a po zrozumiteľnom vysvetlení túžiacim, zato však subjektívnym verdiktom nespravodlivého prístupu poroty sklamaným deťom vysvetľuje, ako môžu byť ako najlepšie ohodnotené diela, ktorých interpretácia bola na hranici zrozumiteľnosti, ale zato sa porote obsahovo páčil výber textu, ktorému, a o tom nie som presvedčený len ja, mohla porota porozumieť iba vďaka tomu, že mala pred sebou textovú predlohu. Rovnako nie je jasné, prečo porota neobmedzí nadprácu školiacich učiteliek či učiteľov, ktorí svojou výraznou gestikuláciou a slovným našepkávaním „svojim“ recitujúcim deťom zasievajú do emočne nevyzretých duší ostatných, bez akejkoľvek sprievodnej pomoci recitujúcich detí ťažšie spracovateľný zážitok trpkého pocitu neférovosti, pretože recitačné výkony svojich rovesníkov pozorne sledujú a tiež v rámci svojich nebohatých skúseností dokážu rozlíšiť aspoň zrozumiteľný prejav od nezrozumiteľného a rétoricky fádneho. V súvislosti so situačným rozčarovaním a apatiou sme pani predsedníčkou poroty ponúkanú posúťažnú konzultáciu napokon radšej ani nevyužili, pretože debatovať o umelecko-estetickej kvalite diela možno na literárnovedných debatách alebo formou publikovaných odborných štúdií, nie na recitačnej súťaži.
Keby tohtoročná negatívna skúsenosť s obvodným kolom tejto recitačnej súťaže bola jediným takýmto negatívnym zážitkom, autor textu by nepovažoval za dostatočne relevantné posudzovať prácu svojich dospelých kolegýň a kolegov a nenazbieral ani dostatočnú motiváciu na vyjadrenie svojho postoja. Ako pravidelný pasívny účastník však vnímam periodicky sa opakujúce neduhy porotnej necitlivosti k malému adresátovi prostredníctvom svojich asertívnych až agresívnych kritík a protežovania reprezentantov určitých subjektov. Minuloročnú skúsenosť s prácou poroty možno exemplifikovať napr. invektívnou a zasa priamo adresnou kritikou 7-ročného dieťaťa za to, že malo školou zle kategorizovaný text, pričom ho porota alebo organizátori mali k dispozícii s dostatočným predstihom na to, aby mohli školu na korekciu kategorizácie upozorniť, a nie kolektívne urážlivo a zasa až pri záverečnom vyhodnocovaní, teda po recitácii, zhodiť dieťa a jeho sprievodnú učiteľku, ktoré s touto chybou nemali nič spoločné.
Záverom treba vcelku pozitívne oceniť toto populárne jazykovo-literárne hodnotné podujatie, ktoré si isto každý rok vyžaduje namáhavé organizačné zabezpečenie a je na ňom vidno nadšený rukopis hlavnej organizátorskej osoby. Nemožno však konštruktívnekriticky neodporučiť, aby sa napr. už najbližším kolom v podobe okresného kola súťaže hodnotiaca porota snažila vyhýbať spomínaným výrazne rušivým a do istej miery aj nevyberavým a demotivačným sprievodným javom subjektívneho hodnotenia prejavov iba jedným osobnostne dominantným členom poroty, pretláčajúcim svoju vágnu evalváciu a manipulujúcim ostatných členov poroty, a z finálneho hodnotenia recitačných výstupov bolo cítiť nádych kolektívneho rezultátu.
Okľukou sa vrátim k svojmu skoršiemu prekvapeniu zo špecifickej žiadosti pani predsedníčky poroty, že až hodnotenie a ocenenie najmladšej súťažnej kategórie ma priviedlo k pochopeniu, prečo pani predsedníčka nechcela, aby ju niekto nahrával. Na rozdiel od nej sa autor tohto textu neanonymne plne stotožňuje s deskripciou na podujatí prežitých negatívnych impresií (pevne verím, že nie sám z prítomných, hoci v tom čase tiež taktne mlčiacich) a pod svoj text sa autenticky podpisuje.
