V rámci mojej existencie ako človeka, ktorý sa vedome rozhodol dať opraty svojho života do rúk Bohu - dokonalej existencii, ktorá pre moje dobro bola ochotná obetovať sa za mňa, vnímam fenomén "detí 21 storočia" cez optiku hodnôt a cností napísaných v Biblii. Je tam mnoho múdreho napísané aj o téme detí, výchovy, formácii mladej generácie, vplyvu rídzosti charakteru človeka - rodiča na priebeh a stav výchovy a vzdelávania detí - potomstva a ďalšej generácie ľudskej rasy, ktorá má prevziať štafetu vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Mechanizmus vplyvu rodičov na deti a odraz výchovy na stav spoločnosti asi každý z nás vnímame. Niektorí iba spontánne, niektorí na základe poznania. Najdu sa určite aj takí, ktorí to majú "na háku". Isté je, že bez ohľadu na náš postoj k tomuto vzťahu vplyvu, tento mechanizmus funguje a ovplyvňuje našu kultúru, spoločnosť a v prvom rade ovplyvňuje aj samotný zdroj vplyvu - rodiča a dieťa. To že nám bol daný dar slobodnej vôle, pretože láska z donútenia neexistuje, nám dáva do rúk silnú zbraň. Tá zbraň je dvojsečná. To znamená, že tak ako vieme použiť napríklad fyzický trest na efektívnu nápravu nášho rozjareného potomka na správnu cestu, tak vieme sa slobodne rozhodnuť zneužiť tento trest na to, aby sme ublížili, ponížili...
Už v prvom ročníku na PdFPU, kde som študoval nas učili, že ľudia sú poväčšine presvedčení o tom, že keď sme prešli procesom výchovy ako deti, určite vieme aj vychovávať. Som presvedčený, že sme absolútne mimo. Na to, aby sme vedeli dobre vychovávať svoje potomstvo musi byť splnených zopár podmienok.
1. Ako záladný princíp výchovy, jeho ciele, metódy atd. by malo slúžiť niečo, čo človek nevymyslel, čo je dokonalé, večné a hlavne nepodlieha vôli človeka. Myslím tým hodnoty, ktoré sú síce napísané ľudskou rukou, ale, ako to úprimne kresťania (myslím tým skutoční nasledovníci Krista, a nie len osoby, ktoré zneužívajú túto kategóriu na ospravedlnenie svojich sebeckých cieľov) vyznávajú, inšpirované Bohom. On je tvorcom týchto hodnôt a on je ten, ktorý do nás vložil aj akýsi "čip" citlivosti na mravné skutočnosti okolo nás - svedomie. Základom je princíp lásky. Nie sex, nie sebecká podmienečná láska, nie láska z výpočítavosti, ale sebaobetujúca laska bez podmienok v absolútnom prijatí milovanej bytosti, no na strane druhej bez akejkolvek tolerancie zlého, či sebeckého správania sa. V praxi to znamená, že moje dieťa nie je môj majetok, nie je môj predmet záujmu pre ukájanie nejakaých mojich sebeckých pudov, ale bytosť daná mne na zodpovednosť, aby primárne pomocou mojho a manželkinho vplyvu z nej v konečnom dôsledku vyrástla rozvitá osobnosť po všetkých stránkach, ktorá má nejakú úlohu, zmysel a ten zmysel ona sama musí nájsť a správať sa podľa toho. Neverím na život bez hlbšieho zmyslu. Verím, že sme stvorení pre nejaký účel, a ak sa nám podarí tento účel nájsť a fungovať podľa neho, budeme skutočne šťastní.
2. Ďalšia podmienka je, že negatívne reakcie či odmietavý postoj deti spôsobená nášou výchovou nemôže byť v rebríčku naších hodnôt na najvyššej priečke. Nehovorím o odmietnutí zlej veci našími deťmi, ako keď chceme pomoc od nášho dieťaťa tak, aby nám išlo kúpiť cigarety, keď každému je jasné, že fajčením si človek môže ublížiť. Nikto nikdy bez sebazaprenia nič hodnotné nedokázal. To čo je lacné a bez námahy dosiahnuté, nemá hodnotu. Len za skutočne hodnotné veci, ídey... sa oplati bojovať, obetovať sa, pracovať na sebe, či vydržať. Naučiť naše deti čakať, vydržať, rozmýšľať, mať slobodný a zdravý postoj k peniazom a majetku, nebrať drogy atď. je skutočné umenie.
3. Mať hodnotné ciele výchovy a byť dôsledný pri ich naplňaní je ďalší princíp dobrej výchovy s ohľadom na vek a schopnosti dieťaťa.
4. Prílišná snaha chrániť naše deti alebo precitlivenosť našim deťom nepomáha. V časoch, keď sme ešte museli chodiť na "vojnu" povinne, nik nepochyboval (až na samých vojakov v službe), že vojna z nich urobí "chlapov". Samozrejme je veľa zlého, čo by sme tu mohli vytknúť. No skoro 8 z 10 vojakov a ich manželiek vám potvrdí, že to strádanie, utrpenie, nepohoda človeka zmenia a viac k lepšiemu ako naopak. Pri prežívaní nepríjemných situácií si človek uvedomuje rozdiel medzi dobrým a zlým, pokojom a strachom, jednaním v panike a jednaním s prehľadom. Čo sa v čase antropocetrizmu nevníma s porozumením. Lenže realita je proste taká. Tým som chcel povedať, že ak chceme vychovávať deti, ktorí v dospelosti budú schopní pomáhať druhým nesmieme brať do úvahy, že negatívna reakcia naších lenivých detí na výzvu pomoci je dostatatočným dôvodom na to, aby sme neboli dôslední. Pre deti sa vieme veľa obetovať. No obeta bez skutočnej lásky je iba masochizmom, ktorý naše deti naučí len jedno: "aj tak to naši nakoniec urobia sami, stačí len použiť osvedčené prostriedky na dosiahnutia cieľa dostatočne dlhý čas". Skutočná láska sa vie obetovať, ukáže riešenia, ale nechá vybrať si, zároveň nechá zažiť dosledky; vedie, ale aj podopiera; takto to vyučuje Biblia.
5. Zdravá rodina, kde sa uskutočňuje primárne výchova, kde sa vytvárajú základné návyky hygieny, slušného právania sa, vedomia prijatia a akceptácie všetkých zúčastnených, kde rodičia nekladú na svoje deti zodpovednosti, ktoré patria iba rodičom, kde sa vytvára pozitívny postoj k práci, kreativite, kde sa do maxima môžu rozvíjať schopnosti, danností detí je len prostiedok. Vždy to tak bolo. Mnohí rodičia v snahe zabezpečiť všetko "najlepšie" pre svoje potomstvo, robia medvediu službu svojim deťom. V procese socializácie a integrácie v rámci prostredia, v ktrorom sa pohybujú neraz žijú v ilúzii, že sa všetko krúti okolo nich. Podľa príslovia "jeme preto, aby sme žili" si každý rodič musí uvedomiť, že sme súčasťou väčšich celkov, kde vládnu isté pravidlá a ignorácia tohto faktu povedie k deštrukcii, demoralizácii, nestabilite. Ja nemám rád Amerikanizáciu sveta. No ked som si pozrel film Courageous, tak som si povedal, že toto potrebujú naše deti. Vrele odporčam pozrieť a zaviazať sa k zodpovednosti podľa tohto modelu.
V rámci tohto zamyslenia som chcel vyjadriť, že čoraz viac vychádza na povrch fakt, že nevieme vychovávať svoje deti. Nevieme ich vychovávať preto, lebo naše deti kladieme na jeden vysoký piedestál a klaniame sa mu. Nechávame naše deti vo výchove bez brehov, kde deti nevidia rozdiel medzi dobrom a zlom, nedokážu si predstaviť realny dôsledok zlého správania sa, nedokážu si vážiť autority a poslúchať rodičov a iných ľudí.
Honza Nedved napísal jednu peiseň: "Tatinek". V nej sa spieva:
My sme nebejvali jiní jako jsou ty děti teď,
jenom břehy naše byli trochu blíž
a táta bejval vždycky příklad chlapa, co už uměl svět
a o Vánocích stavěl strom a pod ním betlém hned.
To čo si naše deti zapamätajú zo svojho detstva a bude ich sprevádzať ďalej sú chvíle strávené spolu s rodičmi pri spoločných aktivitách, ako sme my boli prejavom a príkladom Božej lásky k nim. To na čom skutočne záleží nie sú peniaze, nie je vplyv médií, popularita, nie je ovládanie más... sú to vzťahy. Ako spoločnosť sme vo vážnej situácii, to čo je v Amerike, bežná prax čaká aj nás. Stačí, keď budeme aj naďalej prijímať nezmyselné zákony, odmietať biblické princípy vo výchove a sami nebudeme príkladom charakterného a morálne čistého života.
