V mojej snahe porozumieť týmto zmenám a procesu, ktorý sa okolo mňa deje, či sa mi to páči alebo nie som zabrúsil mysľou do dávnej minulosti. Dal som si otázku, čo bolo príčinou zániku Aztéckej civilizácie alebo inej, Babilonskej či Rímskej. Na niektoré aspekty tohto negatívneho procesu vieme dať celkom slušnú a objektívnu odpoveď, niekde len slepo hľadáme nejaký záchytný bod, ako keby sme boli v miestnosti bez svetla. Ale zdá sa mi, že len veľmi málo z toho, čo má moderná archeológia, história pripravené ako odpoveď, ma skutočne chytá za srdce. Ako keby to všetko, čo vieme objektívne popísať (špička ľadovca) je len dôsledok príčiny "pod hladinou," ktorú nie sme schopní alebo ochotní vidieť. Ešte mi tam chýbajú nejaké kľúčové kúsky z puzzle. Kde a čo je tá skutočná príčina, ten "bozón"? Paradoxne sa mi zdá sa, že je tu, stretávame sa s ňou, míňame ju, máva nám a nevieme ju rozoznať, spoznať, akokeby sme mali závoj na očiach, nejaký "optický" fiter. Ako tisíckrát spomínaný príbeh o vzťahu muža a ženy, ktorí niekde v kaviarni medzi sebou zdieľali svoj zápas za hľadanie partnera na celý život a nevidia, že oni sú pre seba stvorení. Majú medzi sebou taký intímny vzťah, že sú schopní otvoriť svoje srdcia jeden druhému, a predsa sa nakoniec rozíjdu s pocitom nenaplnenej lásky a túžby po hĺbke. Nezdá sa vám to známe? Sme tu a žijeme život, ktorý akokeby bol len prežívaním v tme. V podstate sme si zvykli. Nevieme to popísať (presne ako v Metrixe), ale niekde v hĺbke to cítime, že niečo nie je v poriadku.
Paradoxne práve po návrate z Holandska z krajiny, ktorá svojimi zákonmi jasne deklaruje "slobodu" prejavu, kde sme s manželkou boli na jednej kresťanskej konferencii som si uvedomil, že aj väčšina ľudí, ktorí si hovoria kresťania, žije v tme bez svetla, bez zvukov. Volá sa to duchovná slepota. Máme oči a nevidíme, máme uši ale nepočujeme, máme rozum a neuvedomujeme si, čo je v živote to podstatné, to "pravé - orechové." Som presvedčený, že v každej civilizácii išlo a ide o to isté. Vidieť, počuť a rozoznať, čo je v živote človeka, rodiny a spoločnosti to podstatné. Zistil som, že na tejto zemi nemá esenciu večna nič, iba jedna entita: VZŤAH. Vzťah so sebou, s najbližšími, s druhými, so spoločnosťou, ...s Bohom - stvoriteľom. Nepožívam zámerne predložku "k", pretože vzťah je vo svojej podstate vzájomná interakcia, a nie len jednosmerná aktivita. Väčšina ľudí to presne tak aj má zoradené vo svojom rebríčku hodnôt. Som však presvedčený, že paradoxne práve ten posledný vzťah má na naše ostané vzťahy ten najväčší vplyv a tým najlepším sôsobom, aký poznám a aký som zažil.
Jedine kvalitný a hlboký vzťah s Bohom-stvoriteľom dokáže zmeniť vzťah najprv so sebou, potom s najbližšími, s druhými, so spoločnosťou... Toto je liek na našu slepotu, huchotu, neschopnosť rozoznať dobré od zlého. Uschopňuje vidieť, koho mám voliť, rozoznať kde je hranica medzi primeraným trestom a násilím dieťaťa, či povoliť homosexuálnym párom adoptovať si deti, či podporovať neviazaný sex a následne aj "slobodu" matky ísť na potrat, či odstúpiť z postu premiéra, či biskupa, ak štát a ľudí vediem do bankrotu ekonomického, morálneho či duchovného...
