Po telefonáte známej, ktorá žila niekoľko rokov na západe, sa mi v očiachobjavili nielen iskričky nádeje, ale aj predstava nového životného štýlu... užsom sa videla v bavoráku, ako slávnostne zaparkujem pred rodným domom av rukách, ktoré sa len tak mimochodom blýskajú najlepšími kúskami odDiora, nesiem súrodencom veľké tašky plné posledných modelov od Armaniho arodičom plazmu, ktorá ovplýva vymoženosťami typu - nahrať obľúbený film trebárspriamo do telky!
Náhly skok do reality spôsobila myšlienka na bývalého, ktorými dal košom kvôli peroxidovej blondínke vychutnávajúcej nástrahy a pôžitkyvážnej diagnózy - puberty. Ale ja už nie som ani adolescent, a preto som sarozhodla zamávať kolegom v práci podpísanou výpoveďou a naplno sa oddať novýmzážitkom.
Taká „oupérka" podľa rečí skúsených ani nie je postihnutápracovnou záťažou. Veď sa treba starať o deti a takáto práca, či milá povinnosťnapokon čaká každú z nás. S veľkým odhodlaním zdokonaliť sav nemčine a podriadiť sa akýmkoľvek návykom novej rodiny, som sa vybralado krajiny, kde sa zrodili slávne Rolexy a na lúkach sa pasú fialové kravy. Človekby dal ruky do ohňa za to, že poučky a slovíčka, ktoré sa naučil v škole,zaručene platia v tých ktorých krajinách. Prekvapilo ma nielen ichpoďakovanie „mersí" namiesto danke, ale aj fakt, ktorému na koreň som prišla ažv cieli.
Cesta do Bernu, hlavného mesta Švajčiarska ubehla pokojne.Hlava rodiny, pán Avni ma odviezol do mestečka Grenchen, kde zdieľalitrojposchodový obytný dom s príbuznými. Od malička som skromná,neočakávala som noblesnú izbu zariadenú v štýle Versaceho, ale dali mi navýber. Buď spať s deťmi v malej izbe na chabom prístelku alebo doluv pivnici, kde noc čo noc priamo za dverami škrabalo stvorenie, ktoré mizo zvieracej ríše naháňa najväčší strach. Potkan! Adresa na Flughafenstrassejasne prezrádza, že potkanie škrabanie nebol jediný rušivý element.V presvedčení, že sa budem starať o dvoch malých chlapcov Edmonda aAdriana som ochotne prikývla, že v byte samozrejme budem pomáhaťs domácimi prácami. Moju usilovnosť pri upratovaní si všimla švagriná domácej,ktorá bývala o poschodie nižšie ako „moji" Bashovci, deti ju volali Burbuča.S úsmevom od ucha k uchu ma pozvala do jedného z dvoch svojichbytov, ktoré mala na rovnakom podlaží. Po krátkom rozhovore členov rodiny,ktorý prebiehal v albánskom jazyku, som sa dozvedela až po Burbučinomverdikte vyrieknutom v lámanej nemčine, že ma prijmu na domáce práce aj unich. Jednu z najväčších miestností druhého bytu zasvätili žehliacejdoske, veľkým košom plným bielizne a čudnému zariadeniu, ktoré sa podobalonaparovacej žehličke. O deti sa napokon väčšinu všetkých ďalších dní staralasamotná Burbuča. Mojím pracoviskom sa teda stala „bíglovacia" miestnosť azbytok každého dňa som trávila s vedrom, saponátmi a farebnýmihandričkami, každá z nich totiž bola na niečo iné. Žltá na obkladačky,modrá na zrkadlo, červená na vaňu...
Uvedomila som si, že môj sen starať sa o deti a pracovať akoau-pair sa zvrtol na neplánovanú skutočnosť a zo mňa sa stala „putzfrau". Podlhom premýšlaní som napokon presadila vôľu vrátiť sa na Slovensko. Rozlúčilasom sa s rodinami, vyplatili mi 250 švajčiarskych frankov, ktoré mi zaodpracované obdobie prináležalo a obľúbenými pesničkami hrajúcimiv discmane som nasadla do autobusu s cieľovou ceduľkou Bratislava.Domov som sa nesmierne tešila, chýbala mi moja malá sestra, kamarátky ajsesternice. Cestou cez celé Rakúsko som sa nevedela vynadívať na nádherné hory,ktoré mi pripadali, akoby rástli hneď pri ceste a v myšlienkach som sipredstavovala, čo pekné kúpim pre svoju malú sestru za svoj prvý zahraničnýzárobok. Do Bratislavy sme dorazili v popoludňajších hodinách. Od radosti,že už cítim náš slovenský vzduch som vystrelila z autobusu a schmatla batožinu.Zrazu som začula volanie: „slečna, slečna!". Menší, zavalitý blonďák ma volalďalej od autobusu.
„Prosím ťa, mášnejaké franky?" spýtal sa udychčane.
„Mám".
„Zamením ti na slovenské, dám ti lepší kurz! Strašne sa ponáhľam,idem kúpiť auto do Švajčiarska a potebujem franky!", vyhŕkol a vypúlil na mňaoči.
Povedala som si, prečo nie.. o starosť menej a napokon aspoňpomôžem tuto nejakému zúfalému človiečikovi. Tak som na jeho pokyn šla za ním dovestibulu najbližšej reštaurácie. Celých 250 frankov som pred jeho očamiprepočítala, vytiahol z vrecka zrolovanú kopu slovenských bankoviek,vopchal mi do ruky svoj mobil, aby som si na kalkulačke prepočítala, aká budevýsledná suma v slovenských korunách. Spočítanú sumu našich bankoviek mistrčil do ruky ale následne si ju vypýtal naspäť a odišiel do reštaurácies tým, že si ide ešte po dvesto korún, ktoré mu vraj chýbali do celkovejsumy. Moje franky samozrejme už vlastnil on. Keď sa vrátil, prišiel s nímchlap ako hora, ktorý sa na nás rozkričal, že máme odtiaľ okamžite vypadnúť.Zľakla som sa nielen jeho drsného a urasteného vzhľadu, ale aj silného hlasu. Vdanej sekunde ma napadlo, že to bude zrejme majiteľ tej reštaurácie, tak somrýchlosťou blesku schmatla ťažkú batožinu, aby mi nedajbože ešte nestrelilfacku. Blonďák, ktorý sa ponáhľal kúpiť auto mi znova strčil do ruky našepeniaze a bežal preč. Nevedno kam. Žeby do Švajčiarska? To už mi bolo jedno. Hlavne,že som ja už vo svojej vlasti a tak som si šla kúpiť nejaký ten bulvárnyplátok, aby som sa dozvedela, čo všetko mi medzičasom ušlo. Pri platení somzistila, že kôpka zamenených peňazí je plná stoviek a namiesto siedmichfialových bankoviek ležala v peňaženke len jedna! S hrôzou sompreglgla, zaplatila noviny a vybehla som na miesto, kde sa odohrala „pomocblížnemu". Zalial ma studený pot, keď som zistila, že som bola oklamaná. Aleboskôr naivná. Po telefonáte s policajtom, ktorý mi na rovinu prezradil, že samám tešiť, keď šlo len o sedem tisíc a či nesledujem správy, že autobusovéstanice sú plné takýchto „ochotných" ľudí, že práve dnes hliadka musela odísťna iné stanovisko, že to mám nechať tak a ísť domov a upokojiť sa, ma prepadolešte väčší hnev na samu seba, že ja stará divadelníčka som včas neodhalilakoreň tejto krátkej, no zrejme často v realite trénovanej scénky! V telefónnomzozname som vyhľadala Lenku, kamarátku. Cestou z Nív na vlakovú stanicusom Lenke s hrčou v hrdle vyrozprávala nepríjemný zážitoks vekslákom. Počas hodinovej jazdy osobným vlakom z Bratislavy som siod zúfalstva podopierala hlavu a nemyslelana nič, na žiadne nákupy, na žiadne Rolexy... po príchode do nášho okresnéhomesta som si unavene sadla na lavičku malej ošarpanej a pustej autobusovejstanice.
Zrazu som zozadu zacítila ruky a tuhé objatie okolo mojichramien.
„Ahoj moja! Kašli na tie tvoje utopické predstavy... Ja už ťanikam nepustím!"
