Slovo fašizmus sa v dnešnej dobe skloňuje veľmi často. Ale len veľmi málo ľudí vie, že korene slova fašizmus siahajú už do starovekého Ríma. Etymologický pôvod slova tvorí práve slovo „fasces”, čo bolo pomenovanie pre zväzok prútov so sekerou, a teda známy symbol moci konzulov (t.j. najvyšších občianskych úradníkov) v Rímskej ríši. Rovnako, ako to bolo už počas vlády konzulov, ktorí mali v rukách naozaj všetku moc, fašizmus má s týmto slovom spoločnú práve túto nadvládu jednej strany. Fašisti sú totiž presvedčení, že demokracia ako taká zlyhala a musí nastúpiť nový, revolučnejší (a v realite aj utopický) systém vládnutia. Presná definícia slova fašizmus, na ktorej by sa zhodli viacerí historici, v skutočnosti neexistuje. Ako by aj mohla, keď každý človek vníma fašizmus inak? V skratke a veľmi zjednodušene ho ale môžeme charakterizovať ako politickú ideológiu antiliberálneho a antidemokratického zamerania. Na čele fašistického štátu stojí vodca (v Taliansku sa nazýval Il duce) a zvyšok krajiny je len istá „slepá masa”, ktorú je potrebné viesť a väčšinou je táto masa ľudí ovládaná vlasteneckými heslami či symbolmi, poprípade silnou fašistickou propagandou, ktorú ľudia nasledujú. Takisto vychádza z nacionalizmu, poprípade rasizmu. Fašisti sú totiž presvedčení, že cudzinci a prisťahovalci sú pôvodcami všetkého zla v štáte a preto je potrebné sa ich zbaviť. Nadraďuje záujmy celku (teda celého spoločenstva ľudí) nad záujmy jednotlivcov.
Teraz, keď sme si už vysvetlili čo je to vlastne fašizmus, určite sa vám natíska otázka: prečo by niekto nasledoval ideológiu, ktorá potláča ľudské slobody? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Strata dôvery u ľudí. Totiž v 30. rokoch 20. storočia prebiehala hlboká hospodárska kríza, z ktorej sa ľudia spamätávali ešte niekoľko desiatok rokov. Táto kríza sa začala krachom na newyorskej burze na Wall Street a za následok mala krach mnohých firiem, nedostatok peňazí, tým pádom klesal aj dopyt a tým pádom klesala aj výroba a rástla nezamestnanosť a inflácia. Bol to začarovaný kruh, ktorý si koniec koncov odniesli najmä tí nevinní – občania. Jedna malá zaujímavosť k danej téme – v Nemecku bola počas tohto obdobia taká vysoká inflácia (hyperinflácia), že peniaze stratili svoju hodnotu. Až tak, že si ľudia tapetovali bankovkami svoje kúpeľne a záchody. Vieš si to predstaviť teraz? Ale vráťme sa k hospodárskej kríze. Dôsledok krízy bola hlavne strata dôvery v klasický kapitalizmus a demokratické princípy. Keďže demokratické štáty neboli schopné riešiť krízu a rútili sa ako domček z karát, ľudia sa obracali na politické strany, ktoré im sľubovali vymanenie sa z tejto depresie. Preto sa na toto obdobie nemôžeme pozerať modernými očami, ale očami ľudí plných trápenia a obáv.
Nacizmus či fašizmus?
O tom, aký je rozdiel medzi slovami nacizmus a fašizmus, sa vedú dlhé diskusie. Aj napriek mnohým podobnostiam sú v istých aspektoch odlišné. Kým fašizmus dosiahol svoj najväčší vrchol v roku 1922 po tzv. „pochode na Rím“, po ktorom sa Mussolini stal predsedom vlády, nacizmus bol typický pre Nemecko. Nacizmus bola totiž politická ideológia novovzniknutej strany Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei, ktorej počet členov z 1100 v roku 1920 vzrástol na 55 000 v roku 1923. Nacizmus okrem silného nacionalizmu (nadraďovania vlastného národa nad ostatné) hraničiaceho so šovinizmom (nenávistná forma nacionalizmu) pridala totiž aj dodatok o nadradenosti árijskej rasy a o oprávnenosti likvidácie ostatných rás. Darmo, čím horšie sa darilo Nemecku, tým rástla popularita nacistov, ktorí hlásali revolučné heslá a sľubovali všetkým všetko. Nacisti si dokonca posilnili svoju propagandu aj tým, že zabezpečovali každej rodine rádio, cez ktoré sa im priamo do ich teplých domovov mohli dostať výkriky najvyššieho vodcu – Führera. Aj napriek tomu, že nenávisť voči Židom bola oficiálna až od roku 1935 prijatím Norimberských rasových zákonov, vo veľkej miere sa uplatňovala aj dávno predtým, napríklad tým, že vyzývali ľudí, aby nenakupovali u Židov, pretože to sú „nepriatelia Ríše“. Je potrebné dodať, že nacisti v ľuďoch burcovali nenávisť aj proti homosexuálom, Rómom či postihnutým. To, že obe ideológie sú vo svojej podstate silne extrémistické, snáď ani netreba dodávať. No spája ich však jediné – nenávisť voči ľuďom, ktorí sa od ostatných odlišujú farbou pleti, sexuálnou orientáciou, náboženskou príslušnosťou či výzorom. A poučenie na záver znie: aj keď si myslíte, že fašizmus sme porazili už pred 75 rokmi, dávajte si pozor na politikov, ktorí sa vás snažia zmiasť, využívajú strach a podnecujú nenávisť voči istej skupine obyvateľstva.
