Stalin nastúpil k moci v roku 1924 po Leninovej smrti. Bolo zrejmé, že medzi kolegami nebol veľmi obľúbený, a tak sfalšoval Leninovu poslednú vôľu tak, aby to vyzeralo, že je jeho preferovaným nástupcom. Poistil si to aj tým, že dal zabiť všetkých jeho konkurentov. Po tom, ako sa dostal k moci, začal najprv s bojom proti „nepriateľom štátu“ (napríklad Poliakom, Nemcom, Kórejcom,...). Snažil sa upevňovať svoju moc aj bojom proti „kontrarevolučným aktivitám“, ktoré dávali jeho tajnej polícii voľnú ruku zamerať sa na kohokoľvek, kto sa im znepáčil. Tých, ktorých uznali za vinných skončili v pracovných táboroch – gulagoch, kde boli také otrasné podmienky, že tam zomrelo najmenej milión ľudí.
Stalin na prelome 20. a 30. rokoch rozpútal v krajine teror. V roku 1928 Stalin predstavil „plán päťročnice“, ktorý sa začal kolektivizáciou. Kolektivizácia (alebo združstevňovanie) znamená násilné odoberanie pôdy, majetku a zásob roľníkov. Vidiek bol zlomený a zotročený. Takéto hospodárenie bolo neefektívne, preto výsledkom bol pokles poľnohospodárskej produkcie aj počtu obyvateľstva. Plán zlyhal, no Stalin odmietal uznať porážku.
Ďalšou metódou likvidácie bol aj umelo vytvorený hladomor. V rokoch 1932 – 33 nechal napríklad úmyselne vyhladovať Ukrajinu v akte genocídy a to tak, že ľuďom odmietal dodávky potravín. Podľa Stalinovho vlastného priznania Churchillovi, počet obetí kolektivizácie bol 10 miliónov. Výsledkom týchto procesov bol presný opak, aký Stalin očakával a tak neostávalo nič iné, len falšovať štatistiky (napríklad do sčítania obyvateľstva boli započítané aj nenarodené embryá).
V roku 1932 za záhadných okolností zomrela Stalinova druhá manželka. Príčinou smrti bolo strelné zranenie a tu sa vedú diskusie o tom, či sa zastrelila sama alebo či ju mohol Stalin zavraždiť. Samozrejme takéto praktiky boli bežné aj počas 2. svetovej vojny, napríklad v roku 1940 dal zmasakrovať 25 700 poľských väzňov. Presný počet ľudí, ktorí sa stali obeťami Stalinovho potláčania ľudských práv, ostáva stále neznámy, no odhaduje sa na 15 až 30 miliónov.
1. marca 1953 ho po hádke s členmi politbyra (orgán vedenia Komunistickej strany) trápila mŕtvica. Aj keď sa neozýval celý deň, členovia politbyra sa neodvážili ho vyrušovať. Potom 2. marca zavolali Beriju, čo bol jeden z najmocnejších ľudí v ZSSR a zároveň Stalinov osobný priateľ, aby ho prehliadol a poradil im, čo majú robiť. Ten to urobil a odporučil im, aby nepanikárili, pretože sa Stalin už cíti lepšie a objednal lekára až na dopoludnie 3. marca. Keď dorazil, už bolo neskoro – Stalin chrčal a zvracal. U Stalina bolo veľmi bežné aj zatýkanie svojich najbližších priateľov, preto Berijovo tvrdenie, že Stalinovi bolo lepšie, treba brať s rezervou. Stalin zomrel v bolestiach ako 74-ročný 5. marca 1953.
