Človek od nepamäti túži, aby bol jeho život veľkým príbehom. Možno je to spôsob obrany či revolty proti banalite, klamstvu, konzumu, pominuteľnosti, deštrukcii a chaosu, ktorý nás obklopuje. Potrebujeme spočinúť v chatrči svojej reality, uveriť v jej zmysluplnú skutočnosť a zbaviť sa veľkého smútku, pretože je s nami niekto, kto nás chápe a neopúšťa.
Chatrč je metafora, ktorá svojim spôsobom oponuje lacným emóciam gýču. Môže ju čitateľ vďaka emočnej negramotnosti (neschopnosti súcitu) či ideovým predsudkom neprijať, no je ťažko predstaviteľné, aby prostredníctvom nej nezostúpil do vlastnej chatrče, ktorú si ako tabu buduje z osobných sklamaní, zranení, utrpenia..., ako bežných súčastí života. Chatrč je cestou obnažovania, je miestom, kde sa kladú nezodpovedané otázky, kde je dovolené hnevať sa na Boha, vyčítať mu, viesť s ním dialóg ako s priateľom. Áno, je to predovšetkým kniha o priateľstve a láske, bez ktorých by život nemohol byť skutočne veľkým príbehom: „Rodinu a priateľov môžeme pobozkať na rozlúčku a vzdialiť sa od nich na mnoho kilometrov, no zároveň ich ponesieme v srdci, v mysli, v žalúdku, pretože nielen my žijeme vo svete, ale aj svet žije v nás." F. Buechner, Slová pravdy, str. 160.
Chatrč je predovšetkým metaforou nového myslenia, ktoré rúca predsudky: „...sme takí presvedčení o správnosti nášho úsudku, že znehodnocujeme dôkazy, ktoré nás v ňom nepodporujú. Takýmto spôsobom nedospejeme k ničomu, čo by si zaslúžilo pomenovanie pravda." M. Robinsonová, Adamova smrť, str. 53.
Stretnutie či spoločenstvo, do ktorého sa odvážil Mack vstúpiť, prináša neuveriteľné poznanie. „Rast znamená zmenu a k zmene patrí riziko, prechod od známeho k nepoznanému." Neznámy autor, str. 88. Ocitá sa v novej dimenzii prítomneho okamihu, mimo časopriestor, kedy vidí očami viery, odpustenia, uzdravenia, lásky. Autor tu nešetril obrazmi farieb a vôní; no tie presahujú slová, ktorými sa naznačuje vyprchanie veľkej bolesti: „Mack si uvedomil aj to, že nepociťuje bolesť ani len vo svojich zvyčajne pobolievajúcich kĺboch. V skutočnosti mu ešte nikdy nebolo tak dobre a necítil sa taký úplný." Str. 161.
Ozajstnému odpusteniu a stretnutiu s Otcom však predchádzala ťažká a namáhavá šoková terapia. Až na konci čitateľ pochopí mozaiku akýchsi archetypov Mackovho spôsobu vnímania - to, že sa mu Boh zjavuje ako černoška v domácnosti, ktorá mu povedala idiot, Ježiš má škaredý židovský nos a nepovažuje sa za kresťana a Saraju, ktorá tvorí v záhrade fraktál. Na prvý pohľad by sa zdalo, že Najsvätejšiu trojicu autor akosi „odflákol", vkladá jej do úst slová, v ktorých sa zvláštne, zdánlivo rušivo prelína vysoké (intelektuálne) s nízkym (slangovým). No myslím, že práve vyjadrením paradoxu, v ktorom sa stretáva vysoké (božské) s nízkym (ľudským) utvoril autor priestor zdravého nepokoja, provokácie, do ktorej sa mu čitateľa podarilo vtiahnuť. „Nezáleží na tom, aká veľká je Božia m oc, prvým aspektom nie je to, že je absolútnym Pánom či Všemohúcim. Je to aspekt Boha, ktorý sa kladie na našu ľudskú úroveň a obmedzuje sa." J. Ellul: Anarchia a kresťanstvo.
Postavičky sú vykreslené tak živo a plasticky, že ich čaru sa takmer nedá odolať. Sú v neustálom pohybe, akoby z nich vychádzala neuveriteľná sila a tvorivá energia. „Boh je sloveso."B. Fuller, str. 148. Ako hovorí Tato: „Moje zámery sú vždy vyjadrením lásky. Usilujem sa vytvoriť život zo smrti, vniesť slobodu do našej beznádeje a premeniť tmu na svetlo. V tom, v čom vidíte chaos, ja vidím fraktál."str. 146.
Otázky, s ktorými sa snaží Mack vysporiadať, ho zjavne presahujú. Hľadá príčiny utrpenia a zla vo svete. Prečo tomu Boh nezabráni. Prečo neochránil jeho dcérku. Obviňuje Tato, ktorá ale trpezlivo odpovedá: „Stvorenie sa uberá úplne inou cestou, ako sme zamýšľali. Vo vašom svete sa hodnota jednotlivca sústavne zvažuje vzhľadom na prežitie systému. Túžba po moci a nezávislosti je taká všadeprítomná, že sa teraz považuje za normálnu."... „Autorita je len ospravedlnením silných, aby mohli nútiť ostatných, nech sa podradia ich vôli."str. 94.
Až neskôr Mack pochopí, čo znamená vzťah troch bez hierarchie, že miesto najvyššej autority je tu jednota, kruh vzťahov. Že „sloboda si vyžaduje dôveru a poslušnosť v láskyplnom vzťahu." Str. 101. Pochopí slová Tato, že keby odstránila dôsledky ľudských rozhodnutí, zničila by možnosť lásky, pretože vynútená láska vôbec nie je láska.
Až keď sa Mack ocitá v roli sudcu, začína chápať ako otec Otca. Začína rozumieť jeho slovám: „ Keď všetko, čo môžeš vidieť je tvoja bolesť, azda ma strácaš z dohľadu?"str. 74. ... „Zlo je slovo, ktorým vyjadrujeme neprítomnosť Dobra, rovnako ako slovo tma používame na absenciu Svetla. Zlo a tmu možno pochopiť len vo vzťahu k Svetlu a Dobru, v skutočnosti neexistujú."
Konečne sa Mack mení, vstupuje do rizika a verí, aj keď „viera nerastie v príbytku istoty."str.144. Zmieri sa so stratou, pochová svoje dieťa, odpustí a tak prispeje k budovaniu nového, lepšieho sveta: „Naším konečným osudom nie je obraz neba, ktorý vám uviazol v hlave - myslím tým brány z perál a ulice zo zlata. Je to len nanovo očistený tento svet, takže je tam naozaj veľmi podobne ako tu."
