Nie, nehovorím o Ukrajincoch, ale o ľuďoch, protestujúcich na námestiach.
Tých istých, ktorí po smrti novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice opustili pohodlie svojej komfortnej zóny, aby bránili slobodu, slušnosť, poriadok.
Priznám sa, že tiež som patrila k frustrovaným voličom, ktorí nedokázali pochopiť návrat organizácie, ktorá ukradla právny štát a znova sa chce o to pokúsiť.
Istý nadhľad mi ukázali myšlienky českého psychiatra Radkina Honzáka v knihe: Všichni žijem v blázinci (2018). Akokoľvek pradoxne to znie, normálnosť je už dávno v menšine. Vidno to všade. A predsa vieme, že iba ona má šancu pretrvať. Kradnúť, vraždiť, klamať... sa dá len dočasne, kým sa nezjaví svetlo pravdy. Počúvala som výpovede kajúcnikov, ich priznanie, hanbu i úľavu z toho, že sa to už skončilo.
Alebo nie?
Nie. Boj dobra a zla bude pokračovať.
Povestný výrok: Oni, na rozdiel od nás, nemusia hrať podľa pravidiel sa nestane skutočnosťou, ak to nedovolíme. Našťastie, sme na západ od Ukrajiny, nie na východ. Celý svet, nielen Európska únia, nás pozorne sleduje. Nie je možné upratať Lipšica, alebo Hamrana, alebo všetkých tých slušných sudcov, policajtov či protestujúcich v uliciach, ako upratali Navaľného.
Boj dobra a zla bude pokračovať. Dôležité je, na ktorú stranu sa postavíme. Zostať ľahostajný a tváriť sa, že sa ma to netýka, je rovnaké, ako dovoliť zlu, aby sa dialo, teda ho podporovať.
Hoci som frustrovaná volička Demokratov, verím v demokraciu. Verím v nás, že si ju nedáme. Aj keď budeme v menšine.
