Mám to šťasie (či skôr nešťasie?), že som ročník 1970 a pamätám si!
Možno aj preto ma takéto veľké a prázdne slová nemôžu chytiť za srdce, ani keby „rečník" neviemako „prosíkal" pána redaktora o nekonfrontačný tón, hoci to v tomto prípade vôbec nebolo potrebné, skôr ste mali dojem, akoby sa dopredu dohodli - čo a ako.
Mám to „šťastie", že som zažila '89 rok na výške, a kopa mojich rovesníkov si myslí to isté. Stačí zavrieť oči, započúvať sa a máte pocit, že ste opäť pred '89 rokom.
Pán Fico, ľutujem, ale naša generácia je skeptická a vôbec nežije iba v Bratislave, tak neviem, kam chcete so svojim „väčšinovým" tímom utekať? Redaktora môžete umlčať, no čo s nami? V tom vám nijaký generálny prokurátor, súdy,... ani pán prezident nepomôže. Aspoň pokiaľ tu bude demokracia.
Mám to „sakramentské šťasie", že som si zvolila učiteľské povolanie. Slobodne. Aj keď to bolo ešte v totalite. Mne to vtedy vlastne bolo jedno, pretože ma rodičia viedli k tomu, aby som robila to, o čom som presvedčená, že je správne, a hovorila, čo si myslím. Veď preto aj hovorím. A učím aj svojich žiakov, aby sa nebáli slobodne myslieť. Ich neumlčíte, ani keď do vzdelávanie nedáte ani cent navyše. Oni vás usvedčia! Ja tomu verím, dokiaľ tu budú rodičia a učitelia, ktorým záleží na budúcnosti „národa", a teraz nemyslím slovo, ktorým sa najčastejšie oháňate.
Veď preto ma tá „žobrácka" práca ešte stále baví.
